Najkrajšie sci-fi tohto roka
Ad Astra je úchvatný filmový zážitok, nevyhol sa však rozporom
Ako by asi vyzeral Strom života (2011), ak by bol vesmírnym sci-fi? Práve takto – ako Ad Astra.
Žáner sci-fi sa v posledných rokoch dočkal akejsi renesancie, stáva sa zaujímavým aj pre ľudí, ktorí doteraz o žiadne vedecko-fantastické filmy nemali žiadny záujem. Či už je Blade Runner 2049 (2017), Ex Machina (2014) alebo Interstellar (2014), prípadne celá paleta ďalších, ktoré už nestavajú dej na boji s príšerami z vesmíru, primitívnych vtipných dialógoch a explicitnom vyobrazovaní násilia.
Ad Astra je dvojhodinové sci-fi vytvorené pod režisérskou taktovkou Jamesa Graya a so vskutku hviezdnym obsadením: Brad Pitt, Tommy Lee Jones, Liv Tyler, Donald Sutherland. Dej sa odohráva v blízkom 22. storočí, ale nečakajte utopický svet v štýle vyššie spomenutého Blade Runnera 2049. Ad Astra stavia skôr na realite a darí sa mu tak dobre vtiahnuť diváka, ktorému sa zdá byť všetko veľmi blízke. Teda, až na zopár podstatných detailov.
Ad Astra sa však v porovnaní s vyššie uvedenými sci-fi nesnaží o predstavenie sveta alebo technológií, ktoré by diváka ohromili alebo výraznejšie nadchli. Ukazuje nám svet blízkej budúcnosti, ktorá má toho priveľa spoločného so súčasnosťou. Nosným pilierom filmu je príbeh muža, ktorý hľadá svojho otca v rámci plnenia vojensko-vesmírnej misie, hoci sám nevie, čo si má o ňom myslieť. Všetko ostatné sa deje akoby na pozadí jeho vnútorného prežívania, o ktorého absencii nás pritom presviedčali prvé minúty filmu.
V kritike filmu Ad Astra padajú pojmy ako „psychologická sonda do mysle astronauta“ či sa občas porovnáva s Prvým človekom (2018), lenže tieto hodnotenia by ste mali brať s nadhľadom. Napriek snahe o hĺbavejšie sci-fi sa ani tvorcovia Ad Astry nevyhli klišé v podobe mierne prehnanej akcie alebo popieraniu fyzikálnych zákonov, hoci práve realistické vyobrazenie cestovania vesmírom bolo údajne jedným zo zámerov tvorcov. V porovnaní s Prvým človekom navyše film stavia na labilnejších základoch (najmä otázna fyzika, rýchlosť cestovania a občasná strata zmysluplnosti deja) a aj tá psychologická sonda občas vyznie príliš nútene.
Psychologická sonda tu síce prítomná je, ale chvíľami pôsobí zbytočne umelo a nútene, divák sa potom začína vo vnútornom prežívaní hlavného hrdinu mierne strácať.
Nemožno tvrdiť, že by bol film napísaný zle alebo že by sa Brad Pitt neujal svojej úlohy vynikajúco. Ťažko posúdiť, či je to jeho najlepší výkon v kariére, ale nepochybne k pôsobivému diváckemu zážitku z jeho hereckého umenia pomohla správna kombinácia strihu a práce kamery.
Ad Astra vyniká svojím audiovizuálnym spracovaním. Na jednej strane je to práca grafikov, na druhej strane celkový prístup k dizajnu, ktorý sa úspešne vyhol umelej pompéznosti a namiesto nej dokáže uchvátiť svojou prirodzenosťou. Či už sú to zábery z Mesiaca alebo obyčajný let kozmickej lode medziplanetárnym priestorom, všetko pôsobí verne, realisticky a podmanivo.
Obzvlášť pôsobivá je blízkosť Neptúna, predposlednej planéty slnečnej sústavy. Ako divák ho máte na dosah, skoro máte pocit, že sa ho môžete dotknúť. Neuveriteľná detailnosť jeho spracovania nám Neptún ukazuje v doteraz nevidenej podobe a ak vás náhodou nezaujme dej a nekonečné rozjímanie Brada Pitta, môžete sa tešiť aspoň z vizuálneho spracovania filmu.
Nezodpovedané, neurčité, nejasné
Po toml ako opustíte kinosálu, budete musieť nad filmom premýšľať ešte nejaký čas. Nepochybne sa vám v mysli budú vynárať nové a nové otázky, z ktorých niektoré budete vedieť zodpovedať spomenutím si na detaily v deji, iné ostanú nezodpovedané. Bohužiaľ, medzi tie nezodpovedané budú patriť aj tie, ktoré sa týkajú samotnej podstaty a významov.
Možno, že ešte od zhliadnutia filmu ubehlo príliš málo času, možno to všetko tajomné bolo zámerom tvorcov. V každom prípade budete na Ad Astrou rozmýšľať, pretože film presahuje fyzické priestory plátna a kina.
Počas sledovania filmu sme mali niekoľkokrát nadobudli pocit, že sa jedná o pripomienku (alebo možno rovno remake) Horizontu udalostí z roku 1997, v ktorom si hlavné úlohy strihli Laurence Fishburne a Sam Neill. V zásade sa jednalo o hľadanie alebo záchranu lode, ktorá uviazla kdesi pri Neptúne. Nebudeme ale prezrádzať, či bol tento náš dojem napokon správny :-)
A ešte jeden detail, na margo toho vnútorného rozjímania hlavného hrdinu: Ako by asi vyzeral film Strom života (2011), ak by bol vesmírnym sci-fi? Práve takto – ako Ad Astra.