V minulosti mnohí odborníci opisovali pamäť ako malý archív plný jednotlivých pamäťových záznamov, v ktorých sú uložené informácie. Neskôr sa pamäť prirovnávala k nervovému superpočítaču pod pokožkou hlavy. Dnes sa však odborníci domnievajú, že pamäť je oveľa komplikovanejšia a že ide o proces prebiehajúci v celom mozgu.

Naša pamäť je zakódovaná a uložená pomocou elektriny a chemických látok. Nervové bunky sa spájajú s inými bunkami v bode nazývanom synapsia. Ako sa učíme a spoznávate svet, dochádza k zmenám na našich synapsiách a dendritoch, V mozgu sa vytvára viac spojení. Mozog sa organizuje a reorganizuje v reakcii na naše skúsenosti. Vytvára  spomienky vyvolané účinkami vonkajších vstupov podnietených skúsenosťami, vzdelaním alebo tréningom.

Synapsia je miesto styku medzi neurónmi alebo medzi neurónmi a inými bunkami. Slúži na prenos vzruchov z bunky do bunky.

Kto rozhodne o tom, čo si zapamätáme?

Vedci sa domnievajú, že hipokampus spolu s časťou mozgu nazývanou frontálna kôra sú zodpovední za analýzu rôznych zmyslových podnetov a rozhodovanie o tom, či si ich stojí zapamätať. Ak chceme správne zakódovať spomienku do jazyku elektriny a chemický reakcii, musíme sa sústrediť. Keďže nemôžeme neustále venovať pozornosť všetkému, väčšinu toho, s čím sa denne stretávame, jednoducho odfiltrujeme.

Akonáhle si informáciu zapamätáme, táto informácia musí byť uložená. Mnohí odborníci sa domnievajú, že existujú tri spôsoby uloženia informácii v našej pamäti:

• zmyslová fáza,
• krátkodobá pamäť,
• dlhodobá pamäť.

Keďže nie je potrebné, aby sme v našom mozgu všetko uchovávali, jednotlivé štádiá ľudskej pamäte fungujú ako akýsi filter, ktorý nás pomáha chrániť pred záplavou informácií, s ktorými sme denne konfrontovaní.

Aký je účel našej pamäte?

Spomienky a skúsenosti, ktoré sú uložené v našom mozgu, majú za cieľ ovplyvniť budúce konanie. Ak by sa už uskutočnené činy neukladali a nemohli by sa vybaviť, nebolo by možné sa niečo učiť. Nemohli by sa rozvíjať jazykové schopnosti, vzťahy ani osobná identita.

Funkciou emócií je posilniť našu pamäť, aby sme si lepšie zapamätali zážitky, ktoré sú dôležité pre naše prežitie. Ak sa vám zdá, že sa vám vybavujú náhodné spomienky, pravdepodobne ste pri nich pociťovali nejakú silnú emóciu, a preto vo vás rezonujú a ľahšie sa vybavujú.

Pamäť je nespoľahlivá

Ľudská pamäť je notoricky nespoľahlivá, najmä pokiaľ ide o detaily. Existuje nespočetné množstvo dôvodov, prečo môže dôjsť k drobným chybám alebo prikrášleniu, keď si spomíname na minulé udalosti. Závisí to od toho, čo považujeme za pravdivé alebo čo by sme si priali, aby bolo pravdivé, až po to, čo nám o minulej udalosti povedal niekto iný alebo čo chceme, aby si myslel. A vždy, keď sa tieto chyby vyskytnú, môžu mať dlhodobý vplyv na to, ako si danú spomienku vybavíme v budúcnosti. Niekedy si napríklad mozog dopĺňa vlastné detaily a požičiava si ich z iných spomienok, aby vytvoril dojem úplného obrazu.

Môže veda vysvetliť deja vu?

Pocit déjà vu si spájame so záhadami a dokonca aj s paranormálnymi javmi.

Podľa vedcov je déjà vu pamäťový jav. Vzniká vtedy, keď sa stretávame so situáciou, ktorá je podobná skutočnej našej spomienke, ale nedokážeme si ju úplne vybaviť. Náš mozog teda rozpozná podobnosť medzi našou súčasnou skúsenosťou a skúsenosťou z minulosti. Avšak zostane nám pocit, že danú situáciu nevieme presne zaradiť.

Déjà Vu v doslovnom preklade znamená „už videné“. Je to pocit, že ste už niečo videli, ale zároveň viete, že ste to vlastne ešte nevideli, a preto mnohých ľudí tak zaskočí.

Zdroje: HowStuffWorks, BrainGymmer, PsychologyToday, ScientificAmerican, VeryWellMind, HealthLine,

Ilustračná foto: Suzy Hazelwood, Pexels