Každá krajina a každý človek má rozdielnu rýchlosť vnímania existencie a pokroku. Od toho sa odvíja aj napredovanie jednotlivých ľudí a krajín. Porovnávať ich naprieč celou planétou je náročné, vyžaduje si to veľkú mieru pochopenia a sebareflexie. Vo väčšine platí, že sever planéty je rýchlejší a juh pomalší. Môžeme si to všimnúť napríklad aj na úrovni priemerného HDP jednotlivých kontinentov.

Nie je možné porovnávať všetkých ľudí rovnakým metrom. Krása našej existencie spočíva v našej rôznorodosti. Že každý z nás vyniká v niečom inom. Problém nastáva, kde spoločnosť určuje pravidlá a na základe nich zaraďuje ľudí do skupín.

Príkladom je vnímanie úspechu. Jeho miera je len jednou mierkou, my ju zvyčajne hodnotíme výškou majetku a spoločenským postavením jednotlivca. Lenže porovnávanie sa podľa určitých kritérií, ktoré niekto stanoví, nie je objektívne. Ak tie kritéria postavíme na základe stanovísk jednej skupiny, ťažko vieme do nej zahrnúť úspešných ľudí z druhej skupiny. Porovnávanie by malo mať všeobecný charakter a zohľadňovať, akí tí ľudia sú a akú „úroveň existencie“ dosiahli.

Nie každý je dobrý manažér, každý nemá odvahu riadiť lietadlo a nie každý dokáže vymýšľať nové mikročipy. Naše pochopenie by mali mať aj ľudia a národy, ktoré žijú počas celého roka v podmienkach, kde takmer neprší, kde je teplota vzduchu výrazne nad 30 °C, pôda je vyschnutá a boj o život každodennou realitou.

INZERCIA

Z toho vyplýva aj prerozdeľovanie bohatstva.

Sociálno-ekonomické rozdelenie sveta na základe rebríčka úspechu je iba jedna z ciest. Tá naša umožňuje vytvárať hodnoty, ktoré sú v spoločnosti vnímané ako tie najvyššie. Mohlo by sa zdať, že tým pádom tá druhá časť nedokáže konkurovať tej našej. Stáva sa vazalom, ktorý len servisuje tu úspešnú časť planéty.

Niektorí z nás by povedali: „Ale veď my sme šikovnejší, prečo by sme mali doplácať práve na túto časť sveta a riešiť ju?“ A skúsme si predstaviť, koľko sa toho za tisíce rokov zmenilo. Skutočnosť, že všetci nosíme spoločnú DNA, núti k uvedomeniu, že aj my sme sa mohli objaviť na ktorejkoľvek časti planéty. Aj na tej, nad ktorou dnes ohŕňame nos. Sú to tí istí ľudia ako ich náprotivky z inej časti planéty. Ich predkovia patrili k tej istej prvotnej prarodine ako aj my, napriek tomu sme iní.

Ale narodili sme sa tu. Je to šťastie, zámer? Skrátka, niekto žije tu a niekto tam, ovplyvňuje ho veľmi veľa vplyvov, ktoré majú za následok schopnosť tvoriť.

Lokalita, v ktorej žijeme, za tisíce rokov ovplyvnila každého jedného z nás.

Ako v takejto situácii dosiahnuť konsenzus medzi jednotlivými časťami planéty?

Snáď najlepšiu cestou by bolo sa snažiť dosiahnuť porovnateľnú schopnosť vzdelávania jednotlivých regiónov a vytvoriť univerzálny prepočet HDP, ktorý by tieto rozdiely vyrovnával. Pochopiť špecifiká oboch častí sveta a dať ich do pomeru, ktorý nie je až tak rozdielny. Neustále vzdelávanie a pomoc by mala byť masívne smerovaná do týchto časti sveta.

Uveďme si príklad. Výroba telefónu Apple iPhone je náročná, avšak dosiahnutie marže až 500% je neporovnateľné s prenájom lehátka na dovolenke od domorodého obyvateľa niekde na pláži.

Alebo iný príklad: v dobe industriálneho kapitalizmu sa hodnotový rebríček veľmi rýchlo menil. Kapitalizmus a industriálny kapitalizmus predchádzala agrárna revolúcia  pred 300 rokmi spôsobujúca neporovnateľný rozdiel v užívaní bohatstva, ktoré tvoríme verzus bohatstva, ktoré vytvárajú technologicky zamerané krajiny. Napriek tomu, že výroba stravy pre našu existenciu je stále jednoduchá. Problémom je, že uvedené obdobie tvorby agrárnych komodít je vo veľkej miere zvládnuté a konkurencia, ktorá je v ňom, tlačí ceny a marže na minimum.

Vysoká miera nerovnosti medzi krajinami a kontinentmi vytvára konflikty, ktoré nielen súvisia s výškou bohatstva, ale zároveň aj s úrovňou vzdelania. Úroveň vzdelania je úroveň pochopenia. Základom komunikácie je chápanie: ak vám niekto nerozumie, ako môžete chcieť, aby vás pochopil? Ak vás nepochopí, skôr či neskôr vznikne konflikt medzi tým, čo chce on a čo vy.

Ak chceme aby spoločnosť napredovala, musíme chcieť, aby napredovala spoločne. Nemôže byť priepastný rozdiel medzi jednotlivými úrovňami.

Silnejší by vždy mal pomáhať slabšiemu.

Žiadny systém riadenia spoločnosti dlhodobo neprežil, ak bol jeho úspech založený na využívaní slabších a menej vzdelaných. Snahy dosiahnuť to už v histórii ľudstva boli, ale ich neúspechy súviseli s tým, že tvorcovia mali vždy len jednostranný uhol pohľadu. Presne vedeli, ako to má vyzerať, ale  bez ohľadu na špecifiká regiónov. Pokiaľ chceme byť úspešní, musí byť uhol pohľadu globálny so zreteľom na špecifiká jednotlivých častí planéty.

Dosiahnutím sociálnej spokojnosti by konflikty prakticky zanikli.