Ľudstvo od nepamäti budovalo a pretváralo svet okolo seba. V minulosti, keď penetrácia obyvateľstva na Zemi bola nízka, bol tento vplyv zanedbateľný. To, že nad nami preletelo za jeden deň jedno lietadlo nikto neriešil, ale dnes? Keď každých 15 minút nejaké lietadlo pristáva alebo vzlieta, je situácia diametrálne odlišná.

Začali sme nielen svet pretvárať, ale začali sme ho ničiť. V posledných mesiacoch nás obklopuje množstvo článkov o tom, koľko vtáctva a rýb uhynulo za posledných 30 rokov. Desiatky percent. Nielen množstvo, ale celé druhy úplne zmizli.

Vieme sami prežiť na planéte, keď ju zdevastujeme? Sme alebo nie sme súčasťou nášho okolia, našej materskej planéty? Riešenie je cestovať na inú planétu, ktorá našej fyziológii absolútne nie je vlastná – teda čo tým vlastne vyriešime?

Nerád by som sa vyjadroval k témam, ktoré nie sú mne vlastné. Avšak pokúsim sa vyjadriť k doprave, v ktorej podnikám viac ako 30 rokov.

Množstvo automobilov stúpa na celom svete bez obmedzení od ich zavedenia pred viac ako 100 rokmi. Neustále rátame, aký je počet automobilov na počet obyvateľov, automobilky sa predháňajú, ktorá vyrobí viac áut. Už dávno neslúži automobil len na to, aby sme sa premiestnili z bodu A do bodu B. Automobil sa stal súčasťou nášho statusu, prestíže a komfortu. Ak sme ešte pred 30 rokmi prešli každý v priemere 10 000 krokov za deň (populárne dnes merať fyzickú aktivitu cez rôzne aplikácie v mobilných zariadeniach), tak dnes je to menej ako polovica.

INZERCIA

Zaujímavým príkladom je systém dopravy, ktorý nám mal pomôcť a zároveň zefektívniť výrobu. Pred 25 rokmi bol zavedený úžasný systém „just in time“ – dodaj načas. Automobilky prestali vlastniť sklady, prepravovať tovary po ekologickej železnici a začali žiadať subdodávateľov o dodávky dielov v reálnom čase každý deň. Znížili tak náklady na skladové zásoby a sklad. Efekt bol hneď znateľný a automobilky sa stali efektívne, ale?

Ďalším príkladom je nárast internetového predaja, kde snáď už každá spoločnosť či už predáva potraviny alebo kozmetiku, oblečenie, topánky, elektroniku atď., má vlastný eshop. Samozrejme, ponúka aj dovoz za poplatok alebo zdarma domov. Tento masívny nárast prepravy a služieb, ktorých cieľom bolo nás „odľahčiť“ od starostí, nám na jednej strane pomohli a na druhej strane nás zaťažili. V mestách sa tvoria kolóny prakticky každý deň. Pravý pruh na cestách je neustále plný kamiónov a dodávok, ktoré sa snažia naplniť našu neutíchajúcu túžbu vlastniť všetko a hneď.

Chýba tomu logika a chýba tomu aj zamyslenie, prečo sme takí, prečo nemyslíme na dôsledky vopred, prečo je našim riešením iba bod A; prečo nemyslime, aké dôsledky budú mať uvedené zmeny a nepripravíme sa na alternatívy B,C a D.

Náš prílišný apetít po všetkom a teraz a hneď a za čo najmenej devastuje nielen prírodu, ale aj nás samotných. Narastá hluk, prašnosť, emisie vo vzduchu už dávno prekračujú povolené limity. Autoimúnne problémy má snáď už každý. Štyri závažné ochorenia sú na vzostupe ako nikdy pred tým. Naše deti už od narodenia majú alergie. Naozaj to nevidíme?

Len pre príklad, priemerne vozidlo strednej vyššej triedy vypustí jednu tonu emisie C02 pri dosiahnutí nájazdu 4 500 km za približne 1,5 mesiaca. Pozrite na cesty okolo vás, koľko áut okolo vás jazdí a aké množstvo emisií v atmosfére je v danom okamihu?

Príliš veľa áut, príliš veľa fabrík.

Ak sa pozrieme do sveta, uvedenú problematiku sa snažíme riešiť nízkoemisnými autami, čo je dobrá cesta, ale primárne dokáže emisie znížiť, nie zastaviť.

V centrách miest chýbajú filtre na odsávanie emisií, ktoré už dnes existujú. Viac parkov, ktoré pohltia uvedené emisie. Avšak na úkor parkov staviame budovy. Plníme ich ľuďmi a okolo betónujeme chodníky a parkoviská. Nie je priestor na prírodu, na zdravie. Pritom každý z nás chce žit zdravo a dlho, v tom sa ani zhodneme.

Symbióza nášho života by mala byť, tvoriť a pretvárať bez toho, aby sme čo najmenej ničili naše okolie a prírodu. V mestách už okrem vrán nemáme šancu vidieť vtáctvo, ani motýle. Proste nie sú. Prežívajú len živočíchy, ako potkany, ktoré sú schopné prežiť čokoľvek – aj nukleárnu kataklizmu.

Regulácia, ktorá je v tak veľkom rozpore so samotnými princípmi kapitalizmu, je na mieste. Je nutné pre zachovanie ľudstva a našich detí konať. Je nutné, aby sme začali služby a tovary, ktoré zaťažujú životné prostredie, regulovať. Nie lokálne, ale globálne.

Zámena plastových slamiek, umelých pohárov a tanierov za papierové je len začiatok. Avšak čas sa na kráti. Prejdeme hranicu, kedy už to, čo stratíme, nebudeme vedieť obnoviť.

Nemal by za všetkým, čo robíme, byť zisk a keď aj áno, mal by nás motivovať vytvárať prostredie, ktoré nás a naše okolie chráni.

Regulácie by mali viac motivovať výrobcov a prevádzkovateľov služieb, ktoré ovplyvňujú ovzdušie, aby prešli na iné alternatívne spôsoby prepravy a možno by sme sa mali zamyslieť, že predsa len chodiť do obchodu pešo je ešte stále cool nielen pre ten zážitok, ale aj preto, že robíme pri chôdzi aj niečo pre seba.

„Na čo si dávame doviezť tovar domov, aby sme ušetrili čas, keď práve kvôli dodávkam, ktoré ten tovar vozia,
stojíme dlhšie v kolóne na ceste domov za svojou rodinou?“

Služby ako taxíky by nemali byť licencované bez obmedzenia, ale mali by mať pomer k doprave, ktoré je mesto schopné absorbovať. Toto nie je problém zistiť na základe štatistík. Licencovanie by malo byť nie o tom, kto akú službu ponúkne lacnejšie, ale kto je schopný dodať ekologické autá. A pokiaľ bude počet limitovaný, bude automaticky aj cena jazdného drahšia. To zároveň vytvorí tlak na verejnú dopravu, ktorú bude využívať viac ľudí.

Krajina vyberá prostriedky za cestné dane a parkovanie, v mestách by sa tieto prostriedky mohli využívať na nákup filtrov na emisie na veľkých križovatkách – tak aby obmedzili prašnosť a emisie v danej lokalite.

Prepravné služby by mali byť centralizované a raz za nejaké obdobie tendrované, kto ponúka najnižšie emisie v pomere k cene za službu. Nelimitovaný počet služieb a áut rôzneho veku nie je riešením. Automaticky cena prepravy stúpne, avšak dvakrát si každý premyslí, či naozaj takúto prepravu potrebuje.

Počet áut na uliciach a vo firmách rastie. Prečo by každý mal mať nárok na auto? Áno je to sloboda, ktorej sa každý asi ťažko vzdá, vrátane mňa. Ale čo keby verejná doprava bola ekologicky schopná vás odviesť tam, kam potrebujete, komfortne a bez problému parkovania. A keď budete potrebovať niečo výnimočné, zoberiete si taxík alebo carsharing.

Naozaj každý deň jazdíme svojím autom tak, že ideme na rôzne miesta a zastavíme na množstve zastávok? Nie, väčšina z nás sa vezie do práce a z práce. Tie kolóny, ktoré dnes vidíme všade okolo seba, sú plné áut kde sedí jeden človek a práve ten sa prepravuje sem a tam. Robíme zmeny? Áno, štart stop systém, hybridné a PHEV a EV autá sú určite cestou. Ale problémom je, že zmeny sú príliš pomalé a na efekt zo zmien budeme musieť dlho čakať. Rozbehnutý vlak sa ťažko dá spomaliť, prípadne aj zastaviť.

„Máme príliš veľa slobody? Áno. Musíme našu slobodu začať riadiť.
Ak sa nám to nepodarí, bude naozaj zle.“

Čo získame zmenami? Čistejší vzduch, zdravšie deti, naše zdravie, menej áut na cestách, väčší komfort, viac času na seba. Budeme mať lepšiu fyzickú kondíciu. Akokoľvek začneme konať je dôležité, že naše konanie bude mať ďalšie dôsledky. Mali by sme motivovať jednotlivcov a firmy, aby takto mysleli, mali by sme sa naučiť platiť za to, čo je pre nás prirodzené, za možnosť žiť zdravo. Práve to privilégium, ktoré postupne strácame.

To bolo iba iba niekoľko príkladov, toho ako by sme mohli a mali premýšľať, ako začať meniť svoje okolie.

Zdroje:
-CO₂ and Greenhouse Gas Emissions by Hannah Ritchie and Max Roser
– https://www.nasa.gov/press-release/nasa-releases-detailed-global-climate-change-projections
– https://electrek.co/2019/05/08/eu-co2-emissions-decreased/
– https://www.sciencedirect.com/science/article/pii/S2468203916300711
– https://dennikn.sk/1498533/ako-sme-pokazili-zem-z-vasho-auta-idu-tony-co2-este-vacsia-katastrofa-su-vyruby-lesov-odomknute/