Text: Soňa Zajačeková, Erik Stríž
Foto titulka: © Martin Vrabko
Fotky: © Filip Kulisev, Master QEP, FBIPP

Filip, ako by ste zhodnotili svoj rok 2015? Bol v porovnaní s inými rokmi produktívnejší, hodnotnejší?

Zvyčajne sme odcestovaní šesť až sedem mesiacov v roku a nedá sa povedať, že by sme teraz navštívili niečo lepšie alebo horšie. Za tie roky je tých ciest a krajín veľmi veľa. No minulý rok som spravil aj mnoho fotografií zo Slovenska. Najmä zimných, používal som pritom dron. Dron mi tiež pomohol v Austrálii a na ceste po osemnástich ostrovoch v Mikronézii, Melanézii a Polynézii fotiť miesta, kde som si nemohol zabezpečiť helikoptéru. Pri tých ostrovných štátoch sa často helikoptéry ani nedajú zohnať. Výsledky fotenia s dronom sú veľmi pekné a zaujímavé.

INZERCIA

Množstvo dychberúcich miest – 6 až 7 mesiacov je však dlhá doba. Kto vám robí spoločnosť na cestách?

Cestujem s mojou manželkou Zuzkou, s ktorou kráčame spolu životom už 25 rokov a spoločne sme postavili na nohy aj tento projekt. Je to môj anjel, môj asistent, a vlastne všetko to, čo by som len mohol chcieť.

Budete aj tento rok vydávať obrazovú knihu?

Áno, tento rok vychádza moja ôsma publikácia, ktorá sa volá Element. Začiatkom septembra bude jej krst na Bratislavskom hrade a v tom istom mesiaci sa dostane aj na pulty kníhkupectiev. Je to obrazová kniha rozdelená podľa klimatických zón. Nebude o príbehoch ako posledné knihy Zoom a Zoom 2, je zbierka najlepších fotografií za posledné roky. Zaujímavosťou je, že Element vyjde v slovenčine aj angličtine a príhovor do nej napísal prezident Andrej Kiska.

Navštevujete miesta, ktoré by o niekoľko dekád mohli zmiznúť z mapy. Aký je váš postoj ku globálnemu otepľovaniu?

Ako to už často býva, pravda je niekde v strede. Naša planéta sa od doby ľadovej otepľuje aj bez vplyvu človeka, my sme len akýsi urýchľovací proces toho celého. Pri cestách navštevujeme často miesta, ktoré sa tratia z máp. Napríklad niektoré ostrovy Polynézie ako Tuvalu alebo Kiribati sú touto témou medializované. Tiež som mal možnosť vidieť tieto ostrovy len nedávno, koncom minulého roka – takže ten dojem je čerstvý. Bol tam vidieť priamy vplyv globálneho otepľovania na ľudí. Keď sme prišli na Kiribati, práve obrovská čínska loď prečerpávala piesok z dna oceánu na brehy.

Venujete pozornosť aj ekologickej osvete?

Nebola by pravda ak by som tvrdil, že cestujem, aby som upozorňoval na to, ako sa to tu tratí; alebo aby som sa venoval klimatickým zmenám. Nedávam signál, aké je to tu zlé a negatívne. Ukazujem, aké je to tu krásne. A to je pre mňa dôležité. Čo už za tým stojí si každý sám domyslí. Čiže ja to beriem z toho pozitívneho hľadiska. Zem je prekrásna, a tú krásu treba ochraňovať.

Ako vidíte úlohu umenia a krásy v živote človeka?

Fascinujú ma vzdialené exotické krajiny. Fascinuje ma teplo a zima, rôzne fotograficky zaujímavé a dôležité miesta – to sa týka farieb, fauny a flóry. Obdivujem tú čistú krásu prírody. Veľa ľudí po mne chce, aby som písal odborné texty alebo organizoval kurzy. Ale ja som len technický článok toho celého, ktorý to chce zachytiť a prezentovať po vizuálnej stránke. Viem, že ma mnohí považujú za umelca, a niektoré ocenenia tomu naznačujú, ale ja sa tak neberiem.

Je podľa vás potrebné fotografiu vyštudovať, ak sa jej človek chce venovať?

Moja profesia nie je fotografia, ja som vyštudoval cestovný ruch a cezeň som sa dostal k fotografii. Bol to vývoj a proces, ktorý trval niekoľko rokov. Mnoho fotografov tento smer neštudovalo. Ja som skôr na tú praktickú ako teoretickú časť. A som veľmi rád, som veľmi spokojný a šťastný, že môžem žiť taký svoj sen.

Váš život by mnohí pokladali za splnený sen. Aké sú vaše sny, ktoré čakajú na svoje naplnenie?

Takých vecí, ktoré by som ešte chcel dosiahnuť, je mnoho. V každom prípade som presvedčený, že človek nikdy nedosiahne maximum, po ktorom už nič nenasleduje. Karol Kállay st. mi raz povedal: „Filip, ty sa máš, veď ty už si dosiahol všetko, čo sa dá v oblasti fotografie prírodnej scenérie“ – a myslel to v dobrom. Ale celkom s tým nesúhlasím a vôbec som nedokázal všetko. Ja som však spokojný. Darí sa mi veľmi dobre a idem ďalej. Vždy je priestor zlepšovať a učiť sa a záleží na tom, ako si človek nastaví latku. Nikto nie je ani najhorší, ani najkrajší – vždy je to len názor z uhla pohľadu danej osoby a toho, ako vás vníma.

Poznáte sa osobne s mnohými známymi tvárami. Aké je monacké knieža Albert?

Mám to šťastie, že sa poznám s viacerými ľuďmi, ktorí sú známi v nejakom odvetví. A musím povedať, že sú to úplne normálni a super ľudia. Často je to opäť len otázka pohľadu alebo toho, ako sú prezentovaní. Ja mám doteraz samé pozitívne skúsenosti. Napríklad také knieža Albert. Je pravda, že žije v inom svete. No zároveň je úplne normálny človek, športovec; ktorý sa radšej porozpráva s bežnými ľudmi ako s významnými štátnymi predstaviteľmi. Keď sa rozprávame, bavíme sa o bežných veciach. Aj tí „veľkí“ ľudia sú v skutočnosti ľudia ako my.

Na svojich cestách ste svedkom pestrej palety ľudských osudov. Portréty však nefotíte. Prečo?

Snažím sa vyhýbať ľuďom (smiech). Všetci ľudia, ktorých na cestách stretávame, sú fantastickí. Keď sa dá, väčšinou si po prílete do danej krajiny prenajmeme terénne vozidlo a ideme do divokej prírody. Ak aj nafotím ľudí alebo zvieratá, je to náhodné. Zopár takých záberov mám – veľmi sa mi to páčilo, ale vôbec som to nehľadal. Moja povaha je skôr introvertná.