Cornelius Vanderbilt svoje bohatstvo začal budovať v lodnej doprave, ktorú neskôr vystriedala výstavba železníc. Založil svoju vlastnú parníkovú spoločnosť, až nakoniec ovládal dopravu na rieke Hudson. Poskytoval tiež prvú železničnú službu medzi New Yorkom a Chicagom. V čase jeho smrti, v roku 1877, nazhromaždil najväčší majetok v Spojených štátoch. Vanderbilt je považovaný za jedného z najbohatších Američanov v histórii, amerického vedúceho podnikateľa, filantropa a svojou pomocou prispel k vytvoreniu súčasných Spojených štátov. Jeho majetok by mal dnes hodnotu 169 miliárd dolárov, čo ho umiestňuje na druhé miesto v zozname najbohatších ľudí Ameriky, hneď za Rockefellerom.

Cornelius Vanderbilt sa narodil 27. mája 1794 v Staten Island v New Yorku Corneliusovi van Derbiltovi a Phebe Handovej. Po smrti jedného z jeho ôsmich súrodencov, vo veku 11 rokov, odišiel zo školy a začal pracovať na otcovom trajekte v New York Harbor. Táto práca vzbudila jeho záujem o more, ktorý neskôr pokračoval študovaním všetkých aspektov lodného priemyslu. Už vo svojich 16-tich rokoch sa Vanderbilt rozhodol otvoriť svoju vlastnú trajektovú službu, svoj biznis začal s jednou loďou prevážaním suchých tovarov a cestujúcich medzi Staten Island a Manhattanom.

Jeho energia a horlivosť v obchode boli tak veľké, že ostatní kapitáni z okolia ho zvykli volať komodor a táto prezývka mu už zostala počas celého života. Počas vojny v roku 1812 mu bola udelená vojenská zmluva, aby poskytoval zásobovanie do pevností pozdĺž rieky Hudson. V roku 1813 si Vanderbilt vzal svoju prvú sesternicu Sophiu Johnsonovú, spolu boli rodičmi trinástich detí.

Projekty v loďstve

S rozmachom parníkovej dopravy bol Vanderbiltov obchod v riziku, pretože nemohol ľuďom poskytnúť to, čo žiadali. V roku 1817 však predal svoje námorné lode a prijal prácu pre trajektového podnikateľa Thomasa Gibbonsa, ktorý ho požiadal, aby bol kapitánom jeho parníka medzi New Jersey a New Yorkom, Manhattanom. Keď mal Vanderbilt okolo 35 rokov, začal svoj vlastný parníkový biznis. Postupne začal s linkami medzi New Yorkom a okolitými regiónmi. Najprv prevzal Gibbonsov trajekt do New Jersey, potom sa presunul do západného Long Island Sound, na čo prevzal linku do Peekskillu v New Yorku. V roku 1831 ho jeho konkurent Daniel Drew prinútil, aby ho odkúpil. Na Vanderbilta to urobilo taký dojem, že sa stali s Drewom tajnými partnermi na ďalších tridsať rokov a uzavreli dohodu, že si nebudú vzájomne konkurovať.

INZERCIA

8. novembra 1833 Vanderbilt takmer zomrel pri železničnej nehode v Hightstowne na železnici v New Jersey. O rok neskôr súťažil na rieke Hudson proti parníkovému monopolu medzi New Yorkom a Albany. Vanderbilt mal tiež skvelú schopnosť kradnúť zákazníkov. Použitím názvu “the People’s Line” využil populistický jazyk spájaný s demokratickým prezidentom Andrewom Jacksonom, aby dostal podporu pre svoje podnikanie. Vanderbiltove súťaživé schopnosti boli tak obávané, že súperi mu dokonca zaplatili za to, aby opustil rieku Hudson. Vanderbilt tak presunul svoje operácie do Long Island Sound, na čo si získal aj povesť zlodejského baróna.

Počas priemyselnej revolúcie v Spojených štátoch Vanderbilt dominoval parníkovému priemyslu v Sounde. S výstavbou prvých železníc v Spojených štátoch začal preberať manažment spájajúcich železníc. Najatraktívnejšou z týchto liniek bola New York, Providence a Boston Railroad, známa tiež ako Stonington. Znižovaním poplatkov na konkurenčných linkách Vanderbilt znížil cenu akcií Stoningtonu a v roku 1847 prevzal predsedníctvo spoločnosti, prvé z mnohých železníc, ktorým predsedal. Do polovice 40-tych rokov spravoval flotilu s viac ako 100 parníkmi v hodnote niekoľko miliónov dolárov. Časť svojich peňazí investoval do obchodov v Strednej Amerike. Keď v roku 1849 začala Kalifornská zlatá horúčka, Vanderbilt sa presunul od regionálnych parníkových liniek k zaoceánskym parníkom. Začal s parníkovou službou, ktorá prepravovala zlatokopov z New Yorku do San Francisca cez Nikaraguu. Jeho cesta bola rýchlejšia ako už vytvorená cesta cez Panamu a oveľa rýchlejšia ako iná alternatíva okolo Cape Hornu na južnom cípe Južnej Ameriky, ktorá mohla zabrať mesiace. Vanderbiltova nová linka bola okamžitým úspechom, zarábala viac, ako milión dolárov ročne (dnes približne 26 miliónov).

Vanderbilt mal tiež veľa neprajníkov. Jedným z nich bol Joseph L. White, partner v Accessory Transit Company. Zatiaľ, čo bol Vanderbilt na okružnej ceste Európou jeho parníkovou jachtou s rodinou, White a Charles Morgan sa spikli, aby ho zradili a upreli mu peniaze, ktoré dlhoval u Accessory Transit Company. Po Vanderbiltovom ná­ vrate z Európy začal s konkurenčnou linkou do Kalifornie a podarilo sa mu prinútiť Morgana a Whitea, aby ho vyplatili. V roku 1855 za­ čal Vanderbilt znovu kupovať svoju kontrolu nad Accessory Transit a začal dohliadať na transatlantický parníkový obchod.

Keď v roku 1861 začala občianska vojna, Vanderbilt sa pokúsil darovať jeho najväčší a najrýchlejší parník Vanderbilt námornej flotile. Avšak minister flotily Gideon Welles odmietol jeho ponuku, pretože si myslel, že jeho prevádzka a údržba sú príliš drahé na to, čo očakával, že bude krátka vojna. Po druhýkrát bol ale úspešný, keď ho minister vojny Edwin Stanton a prezident Abraham Lincoln požiadali o pomoc. Loď bola použitá na prenasledovanie konfederačných útočníkov. Kým skončila vojna, stal sa najbohatším človekom Ameriky so sieťou v hodnote viac ako 65 miliónov amerických dolárov, čo je ekvivalentné dnešným 75 miliardám. Vojna ho však obrala o jeho obľúbeného syna a zrejmého dediča a on sa ponoril do depresie spojenej s alkoholizmom.

Projekty v železničnej doprave

Dôkazom Vanderbiltovych obchodných zručností je aj jeho schopnosť vidieť obchodné príležitosti a prispôsobiť sa požiadavkám trhu. Vanderbilt presunul svoje zameranie z loďstva na železničný priemysel, ktorý začal rásť v Spojených štátoch v 60. rokoch 19. storočia. Použil rovnaký model, ako pri predchádzajúcich obchodoch – zlepšil služby a znížil ceny. A jeho úspech prišiel veľmi rýchlo – do piatich rokov zarobil 25 miliónov dolárov v železničnom priemysle. Získal kontrolu nad viacerými železničnými traťami medzi Chicagom a New Yorkom a vytvoril interregionálny železničný systém. Vanderbilt prevzal kontrolu nad železnicou v Harleme, ktorá bola všeobecne považovaná za bezcennú a urobil ju hodnotnou. Hlavnou výhodou bola jej lokalita. Bola jedinou železnicou, ktorá viedla do centra Manhattanu. Z Manhattanu viedla k Chatham Four Corners, kde mala pripojenie k železniciam vedúcim na východ a západ. Vanderbilt urobil zo svojho najstaršieho syna Williama viceprezidenta Harlemu a vďaka jeho dobrým obchodným zručnostiam sa stal predsedom Staten Island Railway a neskôr tiež prevádzkovým manažérom všetkých jeho železničných tratí. V roku 1864 Vanderbilt predal jeho posledné lode a sústredil sa už iba na železnice.

Pri pokusoch o expandovanie Vanderbilt narazil na viaceré konflikty súvisiace so spájajúcimi linkami, ale všetky z nich vyhral. Získal kontrolu nad Hudson River Railroad, New York Central Railroad, Lake Shore, Michigan Southern Railway a tiež nad Canada Southern. V roku 1870 vytvoril jednu z prvých gigantických korporácií v americkej histórii konsolidáciou dvoch kľúčových liniek do New York Central a Hudson River Railroad.

Vanderbilt bol pohonnou silou pri konštrukcii manhattanského Grand Central Depot. Výstavba Grand Central Depotu na 42nd Street v Manhattane začala v roku 1869 bola a dokončená v roku 1871, slúžila ako konečná stanica jeho liniek v New Yorku. Na stavbe pracovalo niekoľko tisíc ľudí a z objektu sa stala najväčšia stanica na svete so 44 nástupišťami a 67 koľajovými trasami umiestnenými nad sebou na dvoch podlažiach. Stanica bola nakoniec v roku 1913 zbúraná a nahradená súčasnou Grand Central Terminal.

Dôsledky Vanderbiltovych činností

V roku 1868 zomrela Vanderbiltova manželka Sophia. O rok neskôr sa oženil s jeho vzdialenou sesternicou Frank Armstrong Crawfordovou. Manželstvo nebolo bez kontroverzie, Frank bola o 45 rokov mladšia ako jej manžel. Ovplyvnený svojím príbuzným, Hollandom Nimmonsom McTyeireom, dotoval univerzitu v Nashville, Tennessee, ktorá bola na jeho česť nazvaná Vanderbilt University. Bola to dokonca Vanderbiltova podmienka. Na tento účel venoval jeden milión dolárov, najväčší charitatívny dar v americkej histórii toho času. Tiež kúpil kostol pre kongregáciu jeho druhej ženy nazvanú the Church of the Strangers a obdaroval kostoly v New Yorku, vrátane daru pre Moravian Curch na Staten Island, na cintorín, kde bol neskôr pochovaný.

Počas posledných rokov Vanderbiltovho života prevzal obchody jeho syn William. Cornelius Vanderbilt zomrel 4. januára 1877 vo svojom sídle vo veku 83 rokov po tom, čo bol pripútaný na lôžko približne osem mesiacov. Bezprostrednou príčinou jeho smrti bolo vyčerpanie spôsobené dlhým utrpením z komplikácií z chronických chorôb. V čase jeho smrti bol jeho majetok odhadovaný na 100 miliónov dolárov. V jeho poslednej vôli zanechal 95 percent majetku svojmu synovi Wiliamovi a jeho štyrom synom. Komodor tvrdil, že veril v to, že William je jediným dedičom, ktorý je schopný udržať obchodné impérium. Každému z jeho ďalších deviatich žijúcich detí zanechal iba skromné sumy v porovnaní s Williamom, ale aj to ich urobilo veľmi bohatými podľa štandardov v roku 1877.

Vanderbilt žil v relatívnej umiernenosti, ak berieme do úvahy jeho takmer neobmedzené prostriedky, utrácajúc iba na dostihové kone a zanechajúc jeho potomkom prostriedky na výstavbu Vanderbiltovych domov, ktoré charakterizujú americkú pozlátenú dobu. Vanderbiltove rezidencie postavené jeho potomkami zahŕňajú 250-izbový statok v Biltmore, postavený v 19. storočí jedným z Vanderbiltovych vnukov. Je to dodnes najväčší súkromne vlastnený dom v Spojených štátoch. V roku 1999 bol Cornelius Vanderbilt uvedený do siene slávy v North America Railway, v kategórii „Railway Workers & Builders: North America“, čím bol uznaný za jeho významný príspevok do železnič­ ného priemyslu.

Vanderbiltove najznámejšie výroky:

“Ak by som sa učil vzdelaniu, nemal by som čas učiť sa nič iné.”

“Nestarám sa ani z polovice tak o zarábanie peňazí, ako o to, aby som si niečo predsavzal a mal úspech.”

“Vždy som slúžil verejnosti najlepšie ako som bol schopný. Pre­ čo? Pretože, rovnako ako každý iný človek, je v mojom záujme tak robiť.”