Internet a sociálne siete k nám prinášajú možnosti a väčšiu slobodu, o tom nemožno pochybovať. So zväčšujúcou sa slobodou vzniká aj potreba väčšej zodpovednosti a uvedomovania si dôsledkov všetkého, čo povieme a napíšeme. Existuje dnes ešte skutočné právo na súkromie?

Facebook, Twitter, Instagram, to sú tie najvýznamenejšie sociálne siete zodpovedné za to, že strácame súkromie, či už zámerne alebo nechtiac. Aj keď to nezverejním priamo ja, z fotiek od rodiny je zrejmé, kde som trávil čas alebo aké mám nové auto.

Sociálne siete stavajú na prirodzenej ľudskej potrebe zdieľania. Zdieľania zaujímavostí, udalostí, záľub a tiež samého seba. Potreba mať fanúšikov je fenoménom modernej doby, môže ich mať doslova každý. Počet lajkov, odberateľov a komentárov je niečo lákavé, možno až návykové. Nie je sa čomu čudovať, že im mnohí ľudia (a bavíme sa o miliónoch) podľahnú a svoje dni už bežne napĺňajú starostlivosťou o vlastné online profily. Baví ich byť verejnými, tešia sa z reakcií neznámych ľudí a sú avantgardou toho, čo sa možno stane štandardom o niekoľko rokov – úplnej transparentnosti.

Vo filme The Circle Emma Watson a Tom Hanks snívali o svete, kde je všetko verejné a transparentné. Nie je to vôbec hlúpa myšlienka, že verejná mienka môže prinútiť ľudí správať sa zodpovedne. Veď keby sme vedeli, že nás neustále niekto pozoruje, vyhli by sme sa našim zlozvykom, dávali by sme si pozor chyby a vyvarovali by sme sa vecí, za ktoré sa hanbíme. Zaujímavá myšlienka, avšak ako hovorí prezident Trump: „Sounds good, doesn’t work.“

Naša skúsenosť poukazuje na to, že s otvorenosťou prichádza aj nevkus, neetické správanie, priam úžasná snaha o pútanie pozornosti aj za cenu trápnosti a nemorálnosti. Lajky sú považované za meradlo správnosti aj napriek tomu, že to tak dokázateľne nie je. Možno je to iba problém tejto doby a súvisí s nedostatočnou vyspelosťou jednotlivcov, ktorým jednoducho nedochádza, že za svoje verejné vystúpenia nesú zodpovednosť a budú musieť znášať dôsledky, ktoré ich činnosť vyvolá – bez ohľadu na to, či budú pozitívne alebo negatívne.

Nech to ale vyznie akokoľvek, musíme si priznať, že je dobré, ak ľudia internet využívajú aj takýmto spôsobom. Veď práve na to existuje! Prezrádzajú viac o svojom charaktere a napríklad personalista môže jednoducho zistiť, že takýto potencionálny zamestnanec do profilu spoločnosti nezapadá. Naopak, u iných kandidátov na rovnakú pracovnú pozíciu môže práve vďaka ich sebaprezentácii na internete oceniť ich schopnosť seriózneho vystupovania a snahu o vytvorenie dobrého dojmu. Alebo práve naopak.

Stále máme právo na súkromie, ale musíme sa zmieriť s tým, že sa bude stále zužovať; o tom nemožno pochybovať. Sledujeme rastúci tlak na to, aby sme všetci boli online. Firmy chcú mať reprezentatívnych zamestnancov a lídrov, ľudia chcú byť v kontakte s rodinou a priateľmi, všadeprítomné kamerové systémy vedia identifikovať jednotlivcov v obchodoch (Innovatrics, Amazon), pre online nákup sa musíme najprv zaregistrovať pomocou profilu na sociálnej sieti. Všetko sa ukladá a môže využiť v náš prospech, eventuálne v neprospech.

Ešte v UnitedLife 04 (2/2014) som písal, že čím je človek úspešnejší a v našej spoločenskej hierarchii vyššie, tým má zodpovednosť za viac vecí. Okrem iného aj za to, ako budú rozmýšľať a konať jeho priaznivci. V dobe internetu to platí dvojnásobne, pretože každá mediálne exponovaná osoba je mienkotvorcom a vzorom.

Ako novinár pohybujúci sa v prostredí technologických firiem predpokladám, že úplná transparentnosť nie je sci-fi a v dohľadnej dobe sa stane zlatým štandardom ľudí, ktorých si spoločnosť určí za svojich lídrov. Ak ide o politické a spoločensky dôležité funkcie, im sa musí človek obetovať a ľudia majú právo vedieť a vidieť, ako tento človek pracuje, komunikuje, žije a napĺňa svoje prísľuby. Väčšina ľudí si zachová verejné profily na sociálnych sieťach s tým, že sa budú ukazovať práve v tom svetle, ktoré im práve vyhovuje.