Prečo by sme doň chodili, keď máme praktickú a vyhovujúcu voľbu ostať doma, zapnúť si televízor, internet, android, film, seriál, či tablet. Prečo je v 21. storočí viac-menej zvláštne, netradičné, nezvyčajné a v extrémnych prípadoch priam originálne ísť cez víkend do divadla? Je jedno, či na činohru, operu, balet, Jane Eyrovú, Rigoletta alebo Angeliku.

SND pre United Life 05
Foto: Peter Brenkus pre SND

Umenie – vravíme, je okrajovou súčasťou nášho života. Niečo, čo možno netreba podporovať v takej miere ako vzdelávanie, životné prostredie či zdravotníctvo. Ono však lieči dušu. Herci, o ktorých vieme, že existujú, no nášmu životu sú takí vzdialení. Podvedome ich však pokladáme za vzory, šablóny svojho výzoru, správania a spoločenského statusu. Parodoxom je, že aj oni sú len ľudia. Kto však v skutočnosti sú umelci našej prvej scény? Odkiaľ sa zobrali? Aká je ich skutočná cesta? Dokáže niekto dokonalý zobraziť niečo také nedokonalé, ako sú medziľudské vzťahy?

Títo ľudia sa zrodili v divadle pri vosobňovaní sa do postáv, ktoré na javisku potili krv, slzy a obetovali svoju vlastnú dušu. Kto je tá Salome, ktorá v urputných kŕčoch vášne a naivity privolala pohybom tela smrť takú ukrutnú, že Straussove emócie dosahovali vrchol ľudského chápania? Rómeo a Júlia, vydávajúc sa na cestu tajomstva lásky, ktorá v amoku oddanosti popiera všetko konvenčné a dosahuje vrchol v obetovaní života. Maximálne precítenie. Hriechy otca, dopadajúce na dušu a svedomie synov v Dostojevského veľkolepom diele Bratia Karamazovovci. Aj oni sú len ľudia, plní bolesti, minulosti, beznádeje, ale i nádeje, ktorá im otvára cestu. Do niečoho, čo môžeme spolu s nimi zažiť i my.

Ako povedala francúzskokubánska spisovateľka Anaïs Nin: „Cestujeme, niektorí z nás naveky…aby sme vyhľadávali iné štáty, iné životy, iné duše.“ Sú to herci, operní speváci a tanečníci, ktorí sa každý deň postavia napriek únave, zlému dňu či čomukoľvek inému na dosky, ktoré znamenajú svet. Vdýchnu dušu postave, ktorá nás má naučiť, precítiť s nami bolesť, radosť, vzrušenie a vydať sa na cestu, ktorá sa končí práve tam, kde sa začína. Naučiť nás, že cesta je cieľom a cieľ je cesta. Hrdina nad nimi buď vyhráva, alebo jeho prehra reprezentuje vyššiu, neskôr objavenú hodnotu a dôležitú príučku či súvislosť. Tento fantastický svet evokuje istú nadprirodzenosť, magickosť a tajomnosť, v ktorých leží ukrytá pravda a celkový zmysel nášho bytia. Hneď je hrdina, a teda i my schopní vidieť a pochopiť tú pravú podstatu svojej cesty alebo všeobecne ľudskej existencie. Nachádzame poklad, ktorý nenájdeme bez precítenia a prežitia videného. Bez prežitia cesty.

Patríte medzi ľudí, ktorí tento vzrušujúci fakt chápu? Rozumiete podstate vyobrazeného, neopakovateľného a nanajvýš exkluzívneho zážitku, akým je divadlo? Títo ľudia vstupujú do divadla, opery a baletu, aby prežili či znázornili príbeh. Osobný, hlboký, permanentne pôsobiaci na ducha i dušu. Stotožňujú sa s hercami, so spevákmi a tanečníkmi na úrovni pochopenia. Spojení s prežívaním dirigentov, režisérov, hudobníkov, dramaturgov, scénografov. Spojení s prežívaním ľudí. Skúste to aj vy, keď pôjdete nabudúce do Slovenského národného divadla.