Nejeden Slovák to pozná, prvá cesta do zahraničia za prácou nie je med lízať. Obnáša to množstvo papierovačiek a vybavovačiek, no na druhej strane to má svoje čaro. Predstava, že si nájdete nejaký prenájom, ktorý zdieľate s Talianom a k tomu máte na byte po ruke aj Poliaka, je určite zaručenou skúškou života a nekonečným množstvom zážitkov, ktoré by kľudne stačili aj na jednu knihu.

Tí, ktorí sa v tom našli, určite vedia o čom je reč. Je jedno o akú kombináciu národnosti ide a je jedno v akej krajine ste, stále je to veľmi dobrý spôsob ako spoznať stereotypy danej krajiny aspoň týmto spôsobom, už keď sa do tej krajiny nemáte možnosť vybrať.

Zdroj: www.pixabay.com

Najlepšie je samozrejme byť na „mieste činu“ a priamo tam spoznávať miestnu kultúru, zvyky a tradície, no nie všetko je ideálne. Veď v konečnom dôsledku každá skúsenosť je dobrá skúsenosť.

Mnohokrát som si povedala, že veď Európa je taká jednotvárna, všetci sme si rovní, všetci sme si veľmi podobní nielen výzorovo, ale aj kultúrne. Ach, aký veľký omyl. Síce v porovnaní s takou Austráliou sme síce malý oriešok, no kultúrne sme orešisko. To, čo je pre nás normálna vec, pre niekoho to nie je až taká bežná záležitosť.

Zdroj: www.pixabay.com

INZERCIA

Len také špagety, ktoré zvykneme jesť s kečupom sú pre nás lakocinka. Keď to odpozoroval Talian, s ktorým som zdieľala byt v Španielsku, tak neveril vlastným očiam a označil ma tzv. „food killer“, keby len tušil, o čo prichádza. Aby to nebolo len o mne, tak aj ja som odpozorovala niečo, čo mi nešlo do hlavy. Taliansko a cestoviny idú ruka v ruke, ale v skutočnosti to nie je iba ruka v ruke, je to duša v duši. S akou láskou pripravoval obyčajné cestoviny, s akou úctou ich varil, s akou vášňou ich pred varením vážil, aby mu vyšla presná porcia, ani o jednu cestovinku viac – hotové divadlo.

Zdroj: www.pixabay.com

Ďaleko chodiť nemusíme a pre istotu ostaneme pri Talianoch, keďže tí sú, čo sa týka jedla tzv. „Monkovia“. Veľmi opatrne ho pripravujú, veľmi im na ňom záleží. Keď mladá Talianka vo veku asi 22 rokov odpozorovala kamarátku z Poľska ako si na raňajky pripravuje šakšuku – jedlo libanonského pôvodu, ktoré by som asi nazvala ďalekým príbuzným slovenského leča – málom chytila záchvat a ďalej si užívala svoje raňajky ala Bebe keksy máčané v mlieku. Ďalší tzv. „food killer“ podľa slov Talianov. Hm, keby len vedeli, o čo prichádzajú.

Zdroj: www.pixabay.com

Južania to majú asi v krvi, pretože stále ostávame na juhu, no posunieme sa východnejšie od Talianska – Grécko. Predtým než som Grécko poriadne nezažila, považovala som ho za kráľa slovenských cestoviek a obľúbenú letnú destináciu.

Teraz Grécko vnímam tak trochu inak. Bez obáv si túto krajinu dovolím pomenovať krajinou kávy. Síce kávu tu nepestujú, no sú na nej závislí. Už mi aj hlavou prebehla myšlienka, že ako to teda môže vyzerať v takej Kolumbii, čo je ozajstná krajina kávy – musí to byť masaker. Gréci pijú kávu od rána do večera a od večera do rána, avšak nepijú jej tak veľa, ale pijú ju tak dlho.

Zdroj: www.pixabay.com

Jedna šálka kávy predstavuje minimálne dve hodiny sedenia na jednom mieste, no rekordy sa začínajú lámať až keď sa dostanú do dôchodkového veku a vtedy sa už ozaj nikam ponáhľať nemusia.

Keď som kávu vypila pomerne „rýchlo“ za pol hodiny, tak som bola označená za tú, ktorá nerozumie káve. Ja som kamarátovi na oplátku povedala, že on je ten, ktorý nerozumie času – kto má teda pravdu? Po istej úvahe nad touto kávovou záležitosťou som dospela k záveru, že si vážne vedia vychutnať aj obyčajnú šálku trpkej kávy bez cukru a mlieka, ktorá chutí skutočne trpko, čo nasvedčuje skutočnosti, že tento ich kávový rituál je národnou tradíciou.

Zdroj: www.pixabay.com

Už keď sme pri káve, tak jednu takú som zažila v Indonézii a čo je lepšie ako káva a zaujímavá debatka. Domáca neverila vlastným ušiam, keď som jej povedala, že my Európania sme síce všetci bieli, ale všetci sme rozdielne bieli. Naša konverzácia sa niesla veľmi príjemným duchom a vzájomným spoznávaním na míle vzdialených kultúr. Vtedy sa dozvedela, že je veľmi jednoduché vidieť rozdiel medzi Európanom Španielom a Európanom Nórom – veď je to ako nebo a zem. Argumentovala, že veď ako je to možné, veď „všetci ste bieli“. Bieli síce áno, ale stačí sa pozrieť a hneď je jasné, že ide o severana a nie južana.

Zdroj: www.pixabay.com

Presne tieto rozdiely si milujem všímať, keď som niekde vo veľkom meste, pri šálke kávy na rušnej ulici. Volám to „people watching“ a na veľmi malej vzorke ľudí je vidieť tie obrovské rozdiely, že aj keď síce sme z jednej malej Európy, všetci sme iní, nielen povahovo a kultúrne, ale aj výzorovo. Veď už aj podľa oblečenia sa to dá zistiť.

Zdroj: www.pixabay.com

Raz sa mi stalo, že som cestovala autobusom zo španielskej Malagy na výlet na Gibraltár. Chlapík, ktorý sedel vedľa rozprával anglicky. My sme sedeli dvaja a rozprávali sme sa našim jazykom. Chlapík sa podozrivo otáčal na nás a hneď mi tam niečo nesedelo. Celého som si ho prešla od hlavy po päty a od piat po hlavu, no niečo mi stále bolo divné. Avšak, bola som si istá, že nás rozumie. Nechápala som, ako je možné, keďže bol oblečený na štýl severana, no jeho tvár sa približovala skôr slovanským črtám a jeho angličtina síce bola dobrá, ale jeho prízvuk smeroval k našim bratom. Akcia „cudzinec“ bola odhalená, bol to Čech žijúci dlhé roky v Nórsku. Presne toto je ten príklad, že keď si všímame detaily, vieme veľa veci odpozorovať a prísť im na koreň.

Nejde o súdenie oblečenia, veď každý nech sa oblieka ako chce, ale ide skôr o to, že každá krajina má isté zvyklosti v každom jednom smere života a oblečenie, náš výzor, správanie, reč a všetko možné sú presne tie znaky, ktoré nám určujú náš pôvod. Vďaka cestovaniu a životu v zahraničí sa môžeme istým spôsobom priúčať novým kultúram a stereotypom, ktoré nám ponúkajú iný uhol pohľadu.