„Bolo to v januári 2005, kedy prebiehala inaugurácia Georgea W. Busha. Chris pracoval s malou jednotkou v mestečku Tala v Iraku. Bol tam už niekoľkokrát, mala to byť rutinná hliadka. Snažím sa spomenúť, čo presne povedal, keď mi zavolal, mal by som to vedieť, ale nemôžem si to vybaviť. Ale viem, že ma obliala horúco pri predstave, čo pre nás tie fotky budú znamenať,“ začína svoje rozprávanie Panco Bernasconi, bývalý editor Chrisa Hondrosa.

„Sám vedel, aké dôležité tie snímky sú, čo presne zachytil a čo to pre nás znamená.“

„V ten deň už jednotka bola v jednej prestrelke, takže asi preto boli v strehu. Rozhodli sa ísť na hliadku k večeru, už bola tma. Popisoval, ako v diaľke zazrel svetlá a vojaci ich videli tiež.“

Bolo to svetlo osobného auta, ktoré sa pohybovalo vo vojnovej zóne a nereagovalo na výzvy amerických vojakov.

INZERCIA

„Svetlá sa približovali, vojaci kričali, nech zastaví a Chris vedel, že je niečo zle. Auto nezastavilo a bolo počuť len opakované krupobitie striel. Zrazu auto zabrzdilo o obrubník. A potom počuli detský plač. V tej chvíli všetkým došlo, čo sa stalo. Vojaci otvorili dvere, a vnútri bolo šesť detí. Vystupovali z auta v šoku a s krikom,“ pokračuje vo svojom rozprávaní pre magazín TIME Bernasconi.

Vtedy vojaci už vedeli, čo sa stalo, ale asi iba ťažko si vedeli predstaviť, aký vývoj udalostí tým spôsobia.

„Vojaci sa na ne [deti] pozerali a potom si Chris všimol aj rodičov vpredu. Opísal mi tela otca, pána Hassana, a matky, a ako vojaci dali telá do vriec. Potom vzali deti bokom, aby ich prezreli. Niektoré boli pokryté krvou. Jeden z chlapcov, Rakkan, mal ranu na boku, tak ho ošetrili. Potom vojaci vzali deti do nemocnice v Talafaru. Chrisa prekvapilo, ako dobre bola vybavená. Veliteľ nariadil, aby deti nevideli telá rodičov, už aj tak toho prežili dosť.

Na druhý deň boli Chrisove fotky všade. Zhlboka vydýchol a povedal mi: „Budú sa kvôli nim diať veci.“

Pretože to nie sú len tak nejaké fotky. Bežne z tých oblastí takéto nevídame. Ľudia sa nad nimi pozastavia.

Bola to prvá séria fotiek z Iraku, ktorá ukázala skutočnú cenu vojny pre civilistov tak priamym, desivým a zničujúcim spôsobom. Myslím, že takéto snímky si vyžadujú pozornosť a my ako žurnalisti, ako editori, sme povinní zariadiť im dlhý život, aby sa zdieľali a hovorilo sa o nich.

Zo všetkých fotografií, ktoré Chris zachytil, vyšla jedna ikonická, to malé dievčatko, Samara Hassan. Meno aj vek, päť rokov, sme zistili neskôr. Hoci v tom okamihu bola neznáma, každý si ju hneď z tej fotky vybaví. Malé krvou postriekané dievčatko, skrčené vedľa topánok vysokého amerického vojaka. Mnohí snímku kvôli svetlu prirovnávali k obrazom dávnych maliarov, krv stekajúcu po tvári k výjavom ukrižovania, ku krvavým slzám.

Všetci zdieľame vizuálnu pamäť slávnych obrazov a výjavov z histórie a keď sa im priblíži moderná fotografia, hoci len okrajovo, ľuďmi to pohne. Myslím, že história pre ten okamih, vojnu a konanie zúčastnených, sa stále píše. Tá chvíľa bude analyzovaná pre vyššie ciele. Tak už to s históriou je.

Nejde o obyčajný snímku, ide o niečo väčšieho,“ uzatvára Bernasconi. 

Chris Hondros zomrel 20. apríla 2011 počas prestrelky v Misratah v Lýbii. Mal iba 41 rokov.