USA vstupuje do vojny

Napriek tomu, že sa prvá svetová vojna začala v roku 1914, USA sa istý čas držala mimo európskych sporov. Ľudia ju vnímali ako bitku „starého sveta“ a nie niečo, čo by ohrozovalo aj ich územie. Keď však Nemci 7. mája 1915 potopili parník Lusitania s 1198 civilistami na palube, dotklo sa to aj Američanov. Pri nešťastí zahynulo 159 amerických pasažierov a heslá ako „Pamätaj na Lusitaniu“ burcovali občanov proti Nemecku.

Pamätník venovaný obetiam. zdroj: pixabay.com

Preto sa postupne začali zakladať vojenské pluky, ktoré mali USA pripraviť na obranu krajiny. V roku 1916 guvernér New Yorku Charles Whitman sformoval 15. newyorský pluk Národnej gardy. Väčšina mužov pochádzala z časti Harlem – predtým sa živili ako poštári alebo vrátnici. Títo muži boli prvými afroamerickými vojakmi v newyorskej Národnej garde.

Whitman vymenoval bývalého vedúceho svojej kampane, Williama Haywarda za veliaceho dôstojníka jednotky. Hayward slúžil ako plukovník Národnej gardy v Nebraske a rovnako ako väčšina dôstojníkov pracujúcich v teréne, bol beloch. Na rozdiel od iných sa nenechal viesť predsudkami. Pluk viedol a uznal dôležitosť začlenenia vojakov tmavej pleti do dôstojníckeho zboru.

Zatracovaní doma, vítaní v cudzine

Harlem Hellfighters to nemali v amerických výcvikových táboroch ľahké. Len dva mesiace pred príchodom do kempu v Spartanburgu si rasové strety medzi afroamerickými vojakmi a belochmi v Houstone vyžiadali 20 obetí. Hayward v nádeji, že zabráni ďalšej takejto tragédii, odcestoval do Washingtonu. Vyzval ministra obrany, aby 15. newyorský pluk premiestnil čo najskôr do Francúzska.

V marci 1918 jednotku premenovali na 369. peší pluk a nasledujúci mesiac pripojili k 16. divízii 4. francúzskej armády pod vedením generála Henriho Gourauda. Francúzi desaťročia zapájali africké koloniálne jednotky do svojej armády, takže muži z 369. jednotky boli v cudzej krajine vítaní viac než vo vlastnej. Po absolvovaní kurzov francúzštiny a intenzívnom cvičení s francúzskou puškou Lebel bola 369. jednotka presunutá na front v oblasti Champagne, na západnom okraji Argonského lesa. Od apríla 1918 muži bojovali 191 dní, čo je dlhšie ako ktorákoľvek iná americká jednotka.

INZERCIA

Harlemskí pekelní bojovníci

Pôvod prezývky Harlem Hellfighters zrejme pochádza od nemeckých protivníkov. Počas bitiek vojaci dokázali, že toto meno získali zaslúžene. Na stanovisko 369. jednotky zaútočila 15. mája 1918 nemecká hliadka. V tom čase boli na stráži vojaci Henry Johnson a Needham Roberts. Títo dvaja muži zápasili proti dvom tuctom Nemcov v brutálnom boji aj po tom, ako sa im minula munícia. Johnson utrpel 21 rán a svojho kolegu zachránil pred zajatím. Francúzska armáda mu udelila „Vojnový kríž“ (Croix de Guerre avec Palme) – francúzske vojenské vyznamenanie za statočnosť. O hrdinskom čine písali mnohé noviny, v Amerike však nedostal žiadne ocenenie za zásluhy.

Vojnový hrdina z 369. jednotky, Henry Johnson. zdroj: pinterest.com

Vojaci sa v boji preukázali mimoriadnou húževnatosťou. Počas bitky pri rieke Marne stratila newyorská jednotka 14 mužov a 51 ostalo zranených. V ofenzíve Meuse-Argonne vo francúzskom Sechaulte (29. septembra 1918) síce dobyli mesto, ale jednu tretinu obetí tvorili vojaci z 369. jednotky. Dokopy 171 vojakom Francúzi udelili vyznamenanie  Croix de Guerre za odvahu.

Jeden skončený boj vystriedal ďalší

Úspechy 369. pešieho pluku boli v americkej tlači oslavované, takže keď vojenské lode dorazili do New Yorku medzi 9. a 12. februárom, Harlem Hellfighters boli vítaní ako hrdinovia. Napriek tomu, že im nedovolili zúčastniť sa rozlúčkového sprievodu v roku 1917.

Netrvalo dlho a sláva vyprchala. Vojenskí veteráni museli čeliť realite krajiny, ktorá si ich dostatočne nevážila. Rasové útoky iniciované belošskými vojakmi boli také násilné, že sa do histórie zapísali ako Červené leto 1919. Mnohí afroamerickí vojaci sa vrátili z vojny vyzbrojení obnoveným odhodlaním bojovať proti segregácii a takmer neustálym prívalom brutality.

Po viac než 100 rokoch od konca 1. svetovej vojny sa 369. peší pluk môže oficiálne nazvať Hellfighters. Rozhodlo tak Armádne centrum vojenskej histórie. Posmrtného ocenenia sa vojak Henry Johnson dočkal v roku 1996. Za jeho hrdinské činy ho vyznamenal Bill Clinton Purpurovým srdcom. Najvyššiu vojenskú poctu – Medailu cti Johnsonovi udelil Barack Obama v roku 2015. Vo svojom prejave povedal: „…nemôžeme zmeniť to, čo sa stalo príliš veľa vojakom ako je on. Ktorí neboli oslavovaní, pretože náš národ ich posudzoval podľa farby pleti a nie podľa ich charakteru. Môžeme ale urobiť všetko pre to, aby sme toto posudzovanie odstránili.“

Zdroje: www.abcnews.go.com, www.britannica.com, www.smithsonianmag.com