Film Häxan vznikol pred viac než sto rokmi a dodnes vyvoláva zimomriavky. Zaslúži si však aj viac uznania, keďže bol vzorom pre Projekt Blair Witch a mnoho ďalších hororov, píše portál BBC Culture.

Häxan (1922)

Na časovej osi histórie hororovej kinematografie je rok 1922 jeden z najvýznamnejších. V tomto roku nakrútil Friedrich Wilhelm Murnau neoficiálnu adaptáciu románu Dracula s názvom Nosferatu. V rovnakom čase vznikol ďalší dôležitý, hoci v súčasnosti menej oslavovaný horor: Häxan – Čarodejníctvo v rôznych dobách od dánskeho režiséra Benjamina Christensena vo švédskej produkcii spoločnosti Svensk Filmindustri.

Kým Murnau definoval príbehový horor prostredníctvom silných vizuálov nemeckého expresionizmu, Christensen inovoval formu tohto žánra, keď vytvoril jeden z najzvláštnejších filmov celého obdobia. Jeho strašidelná atmosféra, prenikavé vizuály a experimentácia obstoja aj v roku 2023.

Häxan je čiastočne dokumentárna esej a čiastočne hororová náladovka. Je to epizódny film, ktorý v siedmich kapitolách skúma spektrum tém v histórii západného okultizmu, predovšetkým sa zameriava na čarodejníctvo v stredoveku, na dejiny prenasledovania žien, ktoré obvinili z čarodejníctva. Nikto neopísal snímku lepšie ako sám režisér: „Môj film nemá žiadny plynúci príbeh, žiadny dej. Zrejme najlepšie sa dá označiť za dejepisnú lekciu v pohyblivých obrázkoch.”

Häxan (1922). Zdroj: screenshot, YouTube

INZERCIA

Dokument ani docudrama

Film je vystavaný aj z kreatívneho čítania z knihy Malleus Maleficarum, nemeckej príručky pre lovcov čarodejníc z pätnásteho storočia. Kňaz Heinrich Krame v nej detailne opísal, ako si poradiť so všetkými formami diabolského správania. Úvodná kapitola je pomerne priamočiara lekcia s historickým kontextom, zatiaľ čo druhá kapitola hravo zobrazuje niektoré základné praktiky čarodejníc.

Christensen však neskôr pridáva znepokojivé dramatizujúce prvky. Sledujeme Mariu (Emmy Schønfeldová), ktorú mučia, až kým sa neprizná k najrôznejším okultistickým aktivitám vrátane toho, že čaká satanovo dieťa. Nakoniec ju upália na hranici. Po týchto drsných obrázkoch sa záverečné kapitoly zameriavajú na moderný psychologický potenciál fenoménu čarodejníctva a zaoberajú sa otázkou, či sama násilná inkvizícia nebola zodpovedná za mnohé priznania.

Häxan však v žiadnom prípade nie je dokument ani docudrama. Christensen preukazuje svoje schopnosti na poli špeciálnych efektov a po esejistickom úvode sa snímka môže rovnať so všetkými horormi danej éry. Vizuály patria k najstrašidelnejším v nemých filmoch, zachytávajú okultistické praktiky od obcovania s diablami po detskú obetu. „Film perfektne vyvažuje krásne a groteskné, niektoré scény sú naozaj bizarné,” povedal umelec Andy Paciorek, zakladateľ projektu Folk Horror Revival.

Plagát k filmu. Zdroj: screenshot, YouTube

Režisér stvárnil satana

„Je to živočíšny zážitok preoblečený za erudované tvrdenia. Ani náhodou si nemyslím, že zámerom autora bolo niečo iné, ako šokovať, ak nie vyviesť obecenstvo z prehnanej spokojnosti, čo dobré horory robia. Veľa sa hovorí o ,prekliatych filmoch naplnených zlom’, ale pri tomto filme sa tomu dá aj veriť. Zrejme to bude autenticitou staršej doby,” dodal scenárista hororov Stephen Volk. Patina, zrnitosť a staré filmárske techniky prirodzene spolupracujú a výsledkom je jedno z najvernejších zobrazení stredoveku, aké sú v histórii kinematografie.

V strašidelných scénach je využitých niekoľko vizuálnych trikov: stop-motion animácia, neuveriteľne inovatívny mejkap a „kolotočový” efekt, aby to vyzeralo, že čarodejnice letia na metle. Staré obrazy vyryté do dreva akoby niekedy ožívali a Christensen na to všetko rozradostene dohliada ako blasfemický vodca. Je teda príhodné, že režisér si zahral satana a že si užíval každú chvíľu v tejto úlohe.

„Christensen sa nevyhýba nemravnosti a surrealizmu historických listín, ktorými sa inšpiroval, ale stavia na tom. Napriek tomu, že ide o veľmi temnú tému, nedá sa ubrániť pocitu šibeničného humoru, ktorý musel sprevádzať natáčanie,” uzavrel Paciorek. Keď odhliadneme od hororových záberov, Häxan vyniká psychologickým pátosom a jeho kombináciou s esejistickou formou. Režisér úplne nezavrhuje možnosť existencie diablov a démonov, no ľudská bolesť je zobrazená zakaždým rovnako, nech je príčina akákoľvek. To je prekvapujúco humánnym odkazom filmu, ktorého jasným dedičom je na začiatku spomenutý Projekt Blair Witch s okultistickými témami a kvázidokumentárnym štýlom.

Zdroj: voľne preložené z bbc.com

Zdroj titulnej fotografie: screenshot, YouTube