Technicky vzaté žijeme v robotickej budúcnosti. Ak za robota pokladáme systém schopný samostatne vyhodnocovať údaje a na ich základe konať. Moja Roomba mi spokojne vrní pri nohách, keď čítam o tom, ako Uber zadal objednávku na 100-tisíc nových Mercedesov. Presne tých, ktoré údajne obsahujú všetko potrebné pre autonómnu jazdu.

 
Rovnako mi bolo pri tvorení tohto čísla jasné, že Enderova Hra, nedávny Marťan či mnohé články v tomto vydaní poukazujú na to, že tieto témy sú nadčasové – a predsa každým dňom bližšie na dotyk. Možno napokon zistíme, že vesmír nás priťahuje najmä pre svoj pokoj. A to ticho.

Robotom však chyba schopnosť reflexie. Občas si pripadám, akoby sa roboty stávali z nás – efektívne, výkonné, ale bez času na reflexiu. Bez času na priestor bez myšlienok.

Z času na čas si kontrolujem rácio vecí, ktoré musím a ktoré chcem. Na čo sa dnes teším a čo by som najradšej nerobila. Vyhláskujem, že ideál, identický s povestným rajom na zemi, je mať stopercentne jazýček váh na strane `každý boží deň robím iba veci, ktoré chcem, pretože prinášajú môjmu životu zmysel a radosť`. Utópia či nie, nechám to na vás – nato sme si však ideály vymysleli. Nie aby boli nevyhnutne a v pote tváre dosiahnuté, ale aby ukazovali smer. Naznačujú, že poväčšine je viac ciest a nakoniec aj tak všetky povedú do Ríma.

Slovami veľkého maestra:

„Človek si môže v živote zvoliť jeden z dvoch prístupov: stavať alebo sadiť. Stavitelia niekedy nad svojou úlohou strávia roky, ale jedného dňa ju dokončia. Vtedy zistia, že sa obkľúčili vlastnými múrmi. Život stráca zmysel, keď je stavba hotová.

Potom sú tu tí, čo sadia. Musia prečkať búrky a zlomy ročných období a zriedka odpočívajú. Ale na rozdiel od stavby, záhrada nikdy neprestáva rásť. Vyžaduje záhradníkovu ustavičnú pozornosť, a zároveň robí z jeho života jedno veľké dobrodružstvo.

Záhradníci sa vždy navzájom spoznajú, pretože vedia, že v histórii každej rastliny sa skrýva rast celého Sveta.“

(Paulo Coelho: Brida)