Nikto nechce vidieť chudobné a choré deti. Ale na ukončenie chudoby Slováci ešte nevyzreli, nedospeli. Ilustračná fotografia

Chudoba je vážny problém nielen v krajinách tretieho sveta, ale aj u nás na Slovensku. Vyspelý svet dodnes akoby nenašiel spoľahlivý spôsob jej vyriešenia, dokonca ani Slovensko – napriek tomu, že má na to ideálne podmienky. Slovensko patrí k tým šťastným krajinám, ktoré sa nachádzajú v najbezpečnejšej časti sveta – máme prírodné bohatstvo, zdroje pitnej vody, pôdu vhodnú na pestovanie všetkého, čo nám zabezpečí potravinovú nezávislosť, priaznivé podnebie, okrem príležitostných potôp u nás nemáme žiadne veľké prírodné katastrofy (ako zemetrasenia, hurikány, veľké zosuvy pôd, pravidelné lesné požiare) a navyše patríme do európskeho spoločenstva krajín, z ktorého viac čerpáme, ako mu dávame. Navyše tu už viac ako tridsať rokov máme demokraciu, slobodu a garancie pre súkromné vlastníctvo.

Z týchto objektívnych dôvodov by sme mali patriť k svetovej špičke v kvalite života, vzdelania obyvateľstva a finančnej gramotnosti. Evidentne však tento status nedosahujeme, za čím stojí celé panoptikum regionálnych príčin, ale aj podivuhodných prejavov náročnej mentality samotného obyvateľstva.

Jednoznačným indikátorom vyspelosti akejkoľvek krajiny je jej schopnosť postarať sa chudobných, chorých a hendikepovaných. Zatiaľ čo mnohým chorobám sa nedá predchádzať a s hendikepmi sa častokrát jednoducho treba naučiť žiť, je povinnosťou štátu úplne obmedziť typické prejavy chudoby, ktoré sú častokrát práve dôsledkom choroby alebo hendikepu.

Je to možné, vyžaduje si to odborníkov na správnych miestach bez politickej príslušnosti, teda bez zaujatosti a závislosti na aktuálnej vládnej zostave a primerané finančné investície do riešenia chudoby.

Nie je možné, aby bol akýkoľvek obyvateľ vyspelého štátu pod hranicou chudoby. Je celkom nepodstatné, či počas života pracoval, bol nezamestnaný alebo sa „iba“ staral o deti, pretože každý ľudský život má rovnako vysokú hodnotu bez ohľadu na to, ako bol prežitý.

„Na Slovensku je aktuálne zhruba 12 percent rodín pod hranicou príjmovej chudoby, čo predstavuje 640-tisíc ľudí. V dôsledku pandémie sa môže v tejto kategórii ocitnúť ďalších 20 až 50-tisíc ľudí. V našom prípade sa chudoba určuje od hranice príjmu 406 eur mesačne pre jednočlennú domácnosť. V prípade domácnosti s dvomi dospelými a dvomi deťmi do 14 rokov je stanovená hranica 853 eur mesačne,“ uvádza vo svojom článku pre TREND Lenka Buchláková, finančná analytička spoločnosti FinGO.sk.

Morálne ponaučenia plynúce z tvorby Karla Čapka

Vyhnime sa citátom vytrhnutým z kontextu a pozrime sa na skutočné morálne ponaučenia, ktoré nám zanechal český spisovateľ Karel Čapek.

Chudoba je zdrojom stresu, zdravotných problémov a kriminality, zúfalstva, tendencií k povzbudzovaniu jednoduchých pudov a emócií vedúcich k rozvratom spoločnosti a revolúciám – už len preto by mala každá nová vláda cielene vynakladať aspoň raz toľko úsilia na aktívne riešenie chudoby, než tá predchádzajúca. Aby sa udržala pri moci. Napriek tomu sme svedkami toho, že sa tak nedeje.

Prevažnú časť aktívnej práce s chudobnými dnes vykonáva katolícka Cirkev, príspevkové organizácie a súkromníci. Zabezpečujú priamu prácu s ľuďmi, riešia ich každodenné problémy, pomáhajú zvládať náročné životné obdobia, pomáhajú im komunikovať so štátom a domôcť sa práv. Napriek tomu sa jedná o prácu zdanlivo bez cieľa – organizácie sú zahltené drobnou nikdy nekončiacou prácou a nemajú zdroje na to, aby presadzovali systémové zmeny na úrovni riadenia štátu.

To, že sa vôbec musia robiť verejné zbierky, aby sa získali peniaze na činnosť organizácií starajúcich sa ľudí, je verejná hanba pre všetky vlády, ktoré sme na Slovensku od roku 1993 mali. Ak by veci fungovali ako majú, nikto by sa nemusel ponižovať zbieraním drobných od obyvateľstva, pretože tieto peniaze majú prichádzať zo štátnej kasy. Rovnako nesprávne je domnievať sa, že o financovanie charity sa majú postarať bohatí a zdraví. Tí už predsa platia dane, podporujú ekonomiku svojimi nákupmi tovarov a služieb a prípadne vytvárajú pracovné miesta vo svojich firmách.

Občas počujeme alibistické zhodnotenia politikov sprevádzané trápnym úsmevom o tom, že veď zástupcovia týchto organizácií prídu a povedia, čo potrebujú, lenže to je vrcholný prejav pokrytectva. Úlohou vlády a jej predstaviteľov je prísť za týmito organizáciami iniciatívne, spolupracovať s nimi pri návrhu riešení a potom sa postarať o ich napĺňanie, financovanie a kontrolovanie.

V chorej mysli môže zaznieť otázka, že kde sa to všetko vezmú peniaze. Ale zdravá myseľ vie, že tie peniaze tu vždy boli, vždy budú. Či sú to už vlastné peniaze alebo požičané, sú tu a je povinnosťou štátu tieto peniaze si požičať, vyčleniť a správne rozdeliť na riešenie chudoby.

Odmenou budú v dlhodobom horizonte ľudia, ktorí neprepadnú chudobe, budú zarábať peniaze, vzdelávať sa, budú prínosom pre ekonomiku.

Keď Tomáš Baťa v roku 1927 vypracoval úvahu o potrebe budovania ciest za vtedajších 10 miliárd korún namiesto plánovaných troch miliárd, obhajoval ju perspektívnou myšlienkou: „Nebude těchto deset miliard připadat našim potomkům, kteří je budou splácet, jako částka, která nestojí za řeč? Za řeč pro ty, kteří nás budou pokládat za tvory méněcenné, hrabající se v blátě a svinstvu, nedůstojném člověka? Budou moci tito noví lidé vůbec pochopiti, proč jsme váhali zbaviti se toho bláta pořádnými silnicemi? Proč je v nás tak málo odvahy k důstojnému, lidskému životu, tak málo víry v naše děti a ve schopnosti člověka?“

Baťa mal pravdu a tá pravda prekonala aj milénium. Tie miliardy korún sú dnes smiešne malé hodnoty, ak uvážime, s akými miliardami v eurách Česko a Slovensko počítajú dnes.  Táto myšlienka sa dá rovnako dobre preniesť aj na problém s riešením chudoby.  Je naivné myslieť si, že problém sa vyrieši tým, že sa budú postupne uvoľňovať nejaké stovky miliónov eur na riešenie chudoby a že sa vyrieši pravidelnými dávkami. Ako píše vyššie citovaná Buchláková pre TREND, dávky v skutočnosti z pásma chudoby dostanú len jednu tretinu ľudí a dve tretiny v ňom naďalej zostávajú. Problémom je nielen nízka výška dávok, ale aj chýbajúca celková koncepcia riešenia chudoby.

Baťa ako vzor pre súčasné startupy: Prečítajte si jeho slová o veľkosti firiem

Tomáš Baťa bol pre svoj zápal do podnikania a vysoké morálne hodnoty vzorom pre jeho súčasníkov a je ním aj pre moderných mladých ľudí, ktorí sa obávajú postaviť na vlastné nohy, pretože im spoločnosť odporúča presný opak – zamestnať sa a podriadiť sa estabilishmentu. Sám Baťa nebol proti spoločenskému zriadeniu, považoval však za našu ľudskú... Čítať viac

Aby sme to pochopili, musíme sa pozrieť na jednotlivých ľudí a nie na všeobecné štatistiky.

Jednotlivci sa nevedia vymaniť z chudoby kvôli nasledovným dôvodom:

• nedostatočné vzdelanie a kvalifikácia = slabo platená alebo žiadna práca;
• slabá finančná gramotnosť a s tým spojená finančná nezodpovednosť, neschopnosť plánovať rodinný rozpočet;
• zadĺženosť pôvodne krátkodobými pôžičkami, ktoré si napožičiavali s cieľom vykrytia finančných problémov;
• vysoké náklady na bežný život = bývanie, strava, cestovanie do školy/práce;
• zdravotné problémy, s tým spojená neschopnosť nájsť si vhodne platenú alebo akúkoľvek prácu, z toho plynúca celková demotivácia;
• nepriaznivé rodinné pomery, slabá morálka, zlá výchova, dedenie nevhodných zvykov v súvislosti s financiami
• a niekoľko ďalších dôvodov na úrovni jednotlivca.

Systémové riešenie chudoby si vyžiada viac ako len zopár miliárd eur, viac ako len sľuby a predpoklady a štatistiky. Realizácia takto dôležitých zámerov si žiada nielen peniaze a realistický plán, ale aj individuálnu prácu s jednotlivcami, pochopenie ich spôsobov života a nachádzanie riešení, ktoré budú schopní pochopiť a akceptovať.

Pre systémové riešenie chudoby ako takej je nevyhnutné, aby štát zabezpečil (či už cez Cirkev, súkromné spoločnosti, organizácie, komunity či sám) nasledovné štandardy:

• každá rodina má mať nárok na bezpečné, zdravé a primerane priestranné bývanie;
• každý človek má mať nárok na plné kvalitné stravovanie s ohľadom jeho individuálne potreby;
• každý človek má mať nárok na bezplatné vzdelávanie;
• každý človek sa má už od malička finančne vzdelávať. Ľudia nepotrebujú vedieť ako funguje Wall Street, podstatné je, aby vedeli, ako majú správne pracovať s vlastnými peniazmi, ako míňať a šetriť, čo sú to dane a aký majú zmysel, ako pracovať s úvermi rozumne a udržateľne;
• každý človek má mať dostatočne vysoký základný príjem bez ohľadu na to, či pracuje, v akom je zdravotnom stave a sociálnom postavení, aby netrpel finančnou tiesňou. Aby si mohol vybrať zamestnávateľa, ktorý ponúkne viac a nielen toho, ktorý mu dá len minimum, lebo si jeho prácu necení.

Spoločnosť musí konečne prekonať nezmyslený a v 21. storočí už úplne zastaralý názor, že každý je tu sám za seba. Nie individualizmom a sebectvom, ale altruizmom ľudia prežívajú a prosperujú. Je vrcholne nesprávne ešte aj dnes si myslieť, že deti môžu za svoju chudobu, keď vidíme, že aj ich rodičia žili v chudobe a pritom si myslieť, že deti bohatých rodín sú nadanejšie, lepšie, vyspelejšie len preto, že sa narodili do finančne zabezpečenejších rodín. Každý človek bez ohľadu na jeho životné zásluhy má mať nárok na životný štandard, ktorý umožní spoločnosti prospievať ako celku.

Protiargument, že keď každý dostane viac, automaticky dvihne ceny všetkého na trhu, je opäť naivný. Už dávno existujú mechanizmy, ako takejto deformácii trhu zabrániť.

Paradox prosperity: Ako môžu inovácie pozdvihnúť národy z chudoby

Ukončenie chudoby vo svete nie je len o peniazoch, ale aj o úprimnom pochopení národov i jednotlivcov.

Aj ja som čítal správy o tom, že experiment so základným príjmom vo Fínsku nevyšiel podľa predstáv, pretože po dvoch rokoch a mesačných dávkach po 560 eur údajne nemali ľudia toľko motivácie pracovať viac ako predtým. Je to príliš krátka doba a príliš malá vzorka ľudí (2 000 náhodne vybraných Fínov), čo potvrdil aj jeden z členov riadenia projektu Olli Kangas: „Dva roky sú príliš krátky čas na to, aby sme mohli vyvodiť závery z tak rozsiahleho experimentu. Mali sme dostať viac času a peňazí na dosiahnutie spoľahlivých výsledkov.“  „Výsledok“ tohto experimentu preto nemôžeme považovať za akokoľvek dôležitý pre utváranie našich názorov.

Prečo sa tomu vlastne bránime? Prečo hlúpo ako malé deti trváme na tom, že si ostatní nezaslúžia viac len preto, lebo… doplňte, čo vám práve vyhovuje?

Mnohí ľudia vedú reči o tom, že ako si oni si na rozdiel od tej chudoby museli všetko vydrieť, pritom všetci vieme, že od detstva mali kde bývať, zrejme dostávali vreckové, dostali šancu na vzdelávanie, aj vodičské preukazy im zaplatila rodina a možno im dokonca rodičia dohodili prácu.

To naozaj berieme vážne názory týchto ľudí, keď vieme, im ide o to, aby sa ostatní nemali dosť dobre?

Všetkým sa nám bude žiť lepšie, keď sa na ulici nebudú váľať opití bezdomovci, deti nebudú chodiť po uliciach v špinavých zodratých oblečeniach, nebudú hľadať útechu v pochybných subkultúrach a nebudú tak priepastné sociálne rozdiely. Bude sa nám žiť lepšie, keď už nebudeme denne čítať o násilí, ku ktorému dochádza predovšetkým medzi ľuďmi s nižšími príjmami a nižším vzdelaním. Keď sa všetci budú mať lepšie, bude sa to týkať aj nás.

Mladí Slováci žijú príliš dlho s rodičmi, sme na 2. mieste v EÚ. Prečo je to tak?

(Aktualizácia pôvodného článku) Ženy sa priemerne osamostatnia skôr ako muži, vo všeobecnosti Slováci žijú u rodičov príliš dlho.