Zaujímavosti, svet
Mexický sviatok Día de Muertos: Namiesto smútku za zosnulými sa ľudia veselia a hodujú
V našich končinách máme Sviatky všetkých svätých a Pamiatku zosnulých.
Mexický sviatok mŕtvych sa spája s úplne odlišnými zvyklosťami.
Mexický sviatok Día de Muertos pripadá na naše katolícke Sviatky všetkých svätých a Spomienku na všetkých verných zosnulých, ľudovo nazývaný Dušičky, čiže 1. a 2. novembra.
Kým v našich končinách si v tieto dni spomíname na tých, ktorí už nie sú medzi nami, veriaci sa aj modlia, zapaľujú sa sviečky a hroby sa vyzdobia kvetmi, v Mexiku to vyzerá úplne inak. Tam ide o najobľúbenejší a pravdepodobne aj najvýznamnejší sviatok, ktorý ľudia vnímajú ako stretnutie živých s mŕtvymi a tieto okamihy sú spájané s pocitmi šťastia a radosti, informuje portál goodhousekeeping.com.
Día de Muertos – deň mŕtvych
Tento sviatok spája rituály a prvky z predkresťanských náboženstiev Južnej Ameriky a španielsku podobu katolíckych a ľudových tradícií. V praxi to vyzerá tak, že 1. novembra sa vracajú na jedinú noc duše detí a o deň neskôr prichádzajú zosnulí dospelí.
Tento sviatok sa zvyšku sveta ešte viac priblížil pred pár rokmi, keď sa v kinách objavila rozprávka Coco. Tá vznikla v spolupráci štúdií Disney a Pixar ešte v roku 2017, no hneď získala skvelé hodnotenia od divákov aj kritikov. Rozprávka sa zaradila k najlepším animákom posledných rokov, o čom svedčí aj mnoho ocenení vrátane dvoch Oscarov či cien BAFTA a Zlatý glóbus. Rozprávka pre malých aj veľkých je síce plná smrti a posmrtného života, no zároveň je milá a plná pesničiek a ľuďom dáva úplne iný pohľad na smrť a stratu blízkych.
Keď si vygúglite „dia muertos“, prekvapí vás, koľko detailov preniesli tvorcovia do filmu, a ako podrobne si naštudovali kultúru tohto sviatku. Napríklad oranžové a žlté kvety, ktorými je obsypaný celý film, v Mexiku volajú Flor de muertos (kvety mŕtvych) a veria, že ich silná vôňa pomáha dušiam vrátiť sa späť do krajiny mŕtvych. Celkovo vo filme vykreslili verný obraz Mexika.
V roku 2003 zaradilo UNESCO tradičné oslavy sviatku Día de Muertos na zoznam Majstrovských diel ústneho a nehmotného dedičstva ľudstva.
Čo hovorí história?
Už v starovekej mezoamerickej kultúre zvanej Teotihuacán sa praktizovali intenzívne a dlhé pohrebné rituály a oslavy mŕtvych. Mali zabezpečiť, aby sa nebožtík v poriadku dostal do takého typu raja, kam podľa veku patril. Aby na ceste podsvetím dorazili v poriadku, nechávali im v hrobovej výbave jedlo, kadidlo, zbrane, plodiny a predmety dennej potreby. Aby navyše nezablúdili, obetovali s nimi aj psíkov plemena mexický naháč, ktorí im mali robiť sprievodcu.
Aj Aztékovia rozlišovali rôzne typy rajov, mali ich dokopy trinásť. Napríklad v Tlalokane, nad ktorým bdel boh dažďa Tléloc, sídlili tí, ktorí sa utopili alebo ich zahubil blesk, svrab, dna či vodnateľnosť. Na toto miesto odpočinku a hojnosti mierili aj deti obetované bohom. Raj slnka Omeyocán, ktorému velil boh vojny Huitzilopochtli, bol rezervovaný iba pre bojovníkov zabitých v boji, obetovaných zajatcov či ženy, ktoré zomreli počas pôrodu. V mieste trvalej radosti, kde sa hralo, tancovalo a spievalo, však duše pobudli len štyri roky, potom sa vrátili na svet ako pestrofarebné vtáky.
Do Mictlánu, temného miesta bez okien putovali tí, ktorí umreli „nudne“ – teda prirodzenou smrťou. Vládli tu Mictlantecuhtli a Mictecacíhuatl, pán a pani prirodzenej smrti a nikto sa odtiaľ už nedostal naspäť. Chichihuacuauhco patrilo mŕtvym deťom. Stál tu strom, z ktorého konárov kvapkalo mlieko, aby sa mohli nakŕmiť. Keď bude ľudské pokolenie zničené, vrátia sa vraj tieto duše na svet a znovuzrodia život.
Čo nesmie chýbať na Deň mŕtvych?
Duchovia zosnulých si na bohatej hostine, ktorú im pozostalí každoročne pripravujú, síce nepochutia, ale vraj im stačí len vôňa jedla. Plné taniere potom skonzumujú živí členovia rodiny. Okrem malých cukrových lebiek sa tradične pečie napríklad sladký chlieb s rolkami cesta, ktoré majú pripomínať kosti. Často sa používa aromatická omáčka Mole negro s chilli a čokoládou. Tamales sú naparované trubičky z kukuričného šuštia, v ktorých sa skrýva rôzna náplň.
Typické sú aj chapulines, čiže pražené lúčne kobylky s cesnakom, limetkou a soľou. Zo sladkostí nechýbajú kandizované želé z tekvice alebo najrôznejšie horúce nápoje s čokoládou, korením, alkoholom a množstvom cukru. Piknik sa koná priamo na cintoríne pri hrobe a trvá skoro celú noc, kedy sa je, rozpráva, spieva a tancuje.
K sviatku patria aj rôzne sprievody, výlety alebo drobné návštevy spojené s výmenou zdobených sviečok. Deti sa napríklad prezliekajú do kostýmov a masiek tak, aby vyzerali ako deduškovia, a potom veľmi energicky tancujú a poskakujú. Zastupujú pritom štyri elementy: oheň, vodu, zem a vzduch.
Každá rodina pre Dia de Muertos vytvára súkromný oltárik zvaný ofrenda – či už doma, na záhrade alebo na cintoríne. Na najvyššom stupni stojí fotografia zomrelého a obklopujú ju dekorácie z farebných papierov, kvetov, jedla a sviečok.