Návšteva kina je azda tou najhoršou predstavou pre človeka, ktorý trpí misofóniou. Tolerovať desiatky ľudí konzumujúcich popcorn alebo nachos je odsúdeniahodné. Zdá sa, že obyčajné zvuky, ktoré si ostatní ani len nevšimnú, nás privádzajú k šialenstvu. Z filmového zážitku sa tak rázom stáva fiasko.

Lekári sa problematikou zaoberali a dospeli k záveru, že ide o nerologicku poruchu – misofóniu.

Čo je misofónia?

Misofónia je stav, pri ktorom prežívame silnú emocionálnu reakciu (nenávisť, hnev, úzkosť, odpor, fyziologické utrpenie) na zvyčajné zvuky. Zatiaľ nie je zrejmé, či ide o bežnú alebo o ojedinelú poruchu. Tí, ktorí sú misofóniou poznačení obvykle tvrdia, že ľudia vydávajú zvuky naschvál, aby ich nahnevali.

Na niektorých pôsobí porucha horšie a dokonca môže viesť k izolácii, keďže sa snažia vyhnúť nepríjemnej situácii. Často sa preto cítia trápne a nezdôveria sa s ťažkosťami svojmu lekárovi. Misofónia je skutočná porucha, ktorá vážne ohrozuje fungovanie, socializáciu a v konečnom dôsledku aj duševné zdravie. Zvyčajne objavuje okolo 12 roku života.

Ako sa prejavuje?

Hlavným príznakom misofónie je neprimeraná autonómna reakcia na to, že ostatní vydávajú určité zvuky. Typické reakcie sú:

• hnev
• vyhýbanie sa situáciám
• mrzutosť
• hnus
• verbálna alebo fyzická agresia

Misofónia je teda porucha zníženej tolerancie k špecifickým zvukom. Výraz doslova znamená „nenávisť k zvuku“. ILUSTRAČNÁ FOTOGRAFIA

Čo spôsobuje misofóniu?

Misofonická reakcia sa javí ako nedobrovoľný fyzický a emocionálny reflex spôsobený zvukom. Ten priamo aktivuje autonómny nervový systém, ktorý sa nachádza v mozgu a limbický systém, ktorý je prepojený s emóciami. V skratke ide o priame spojenie medzi zvukom a reflexnou (obrannou) reakciou.

V tele sa uvoľňujú sa hormóny adrenalín a norepinefrín (stresový hormón). Srdcová frekvencia a frekvencia dýchania sa rázom zvyšuje. Svaly sa napínajú, krvné cievy sa zúžia a zreničky sa postupne rozširujú. Všetky tieto reakcie sú výsledkom prípravy na ohrozujúci stimul.

Veda vysvetľuje túto fyziologickú reakciu ako „reflexné“ správanie, ktoré bolo vyvinuté spárovaním zvuku s úzkostným stavom. Keď sa tieto dve veci dejú súčasne (strach a zvuk), vytvorí sa neurologické prepojenie v mozgu, ktoré vyvolá misofónnu reakciu. Hovorí sa tomu získaný reflex, pretože nejde vrodenú poruchu. Teda misofónia je vlastne dvojitý reflex.

Britský výskum

Britský výskumný tím vykonal štúdiu na 42 respondentoch, pričom dvadsiati mali misofonickú poruchu. Všetci hodnotili nepríjemnosť rôznych zvukov, vrátane bežných (jedenie a dýchanie), všeobecne rušivých (plaču detí a kriku ľudí) a neutrálnych (napríklad dážď). Očakávania boli potvrdené, pretože iba ľudia s misofóniou označili zvuky jedenia a dýchania ako veľmi znepokojujúce. Obe skupiny sa zhodli na nepríjemnosti všeobecne rušivých zvukoch. Štúdia potvrdila, že misofonické osoby sú omnoho viac ovplyvnené špecifickými zvukmi.

Vedci tiež poznamenali, že respondenti trpiaci misofóniou vykazovali oveľa väčšie fyziologické príznaky stresu (zvýšený pot a srdcová frekvencia) ako osoby bez poruchy

Zaujímavosťou je, že ľuďom s misofóniou nevadí, ak oni mľaskajú alebo vydávajú iný špecifický zvuk. ILUSTRAČNÁ FOTOGRAFIA

Najčastejšie pociťujeme odpor k týmto zvukom:

• dýchanie
• prežuvanie
• kliknutie myšou
• štekot psov
• strihanie nechtov
• klepanie nechtov
• prehltnutie
• mľaskanie
• pískanie v nose
• slintanie
• kýchanie
• smrkanie
• zívanie

Liečba misofónie

V súčasnosti neexistujú žiadne liečby misofónie. Jediné, čo môžeme vyskúšať je kognitívno-behaviorálna terapia, pri ktorej hlásilo až 50 percent ľudí zlepšenie symptómov. Lieky sa pochopiteľne na trhu tiež nenachádzajú. Môžu byť však predpísané iné na liečbu súčasne sa vyskytujúcich stavov, ako je úzkosť alebo depresia.

Na druhej strane ľudia sú vynaliezaví, aby predchádzali dráždivým zvukom, tak si zadovážia slúchadlá tlmiace okolitý zvuk. Tiež si púšťajú hlasno televízor alebo hudbu pre hluk v pozadí. Cvičia techniky na zvládanie stresu a rozprávajú sa o svojom probléme s okolím, čím môžu docieliť určitej tolerancie. V konečnom dôsledku je možné sa naučiť žiť s misofóniou, avšak nie je to jednoduché a mali by sme svoj stav konzultovať s lekárom.