Je pravda, že bežný ľud je čistý, nevinný a dobrý a tí hore sú skazení, márnotratní a nemorálni? Alebo je to iba o určitom neuvedomení si väčšiny, že by sa po nástupe do vysokej pozície sama zmenila na nemorálnu? Je strata sebareflexie, pokory a morálky vecou priveľkej slobody, s ktorou si ešte nevieme poradiť alebo niečím, čo je tak prirodzené, ako akákoľvek iná ľudská nedokonalosť?

Hoci to tak znie z úvodu, nezastávam tvrdenie, že “tí hore” sú skazenejší, ako väčšina “tam nižšie”. Platí totiž, že aj horných desať percent sú obyčajní ľudia s celkom obyčajnými vlastnosťami, možno sa iba ich benevolentnosť k morálke prejavuje o to väčšmi, že sú viac na očiach verejnosti a majú viac slobody. Je nevyhnutné uvedomiť si, že zatiaľ, čo kritizujeme kroky ostatných, my sami zlyhávame vo veľmi podobných prípadoch. Ten riaditeľ si nerobí svoju prácu dosť dobre, ale berie za to vysoký plat; ale čo ten murár, ktorý dostane mzdu, avšak svoju prácu vyslovene odflákne? Je jeho vina menšia alebo menej významná, keď nejde o veľké peniaze a veľkú firmu? Veď zodpovednosť má byť univerzálny pojem, bez akosti a úrovne. Nie je ťažké dospieť k záveru, že ten, kto nekoná morálne, zodpovedne a cnostne v každodenných malých veciach, nebude iný ani vo veľkom svete. Je však pravdou aj to, že človek žijúci v prebytku má viac možností uvedomiť si, že už nemá právo myslieť iba na seba a človek pociťujúci zásadný existenčný nedostatok musí niekedy voliť menšie zlo pred tým väčším.

Morálka v bežnom živote i biznise idú ruka v ruke, nie je medzi nimi rozdiel. Čím je však človek úspešnejší a v našej spoločenskej hierarchii vyššie, tým má zodpovednosť za viac vecí. Okrem iného aj za to, ako budú rozmýšľať a konať jeho priaznivci. A práve toto je možné považovať za jeden z priestorov, v ktorom nie je miesto na alibizmus prislúchajúci deťom v škôlke, ale na uvedomenie si vlastnej veľkej zodpovednosti za okolie, v ktorom žijeme. Praktickou ukážkou tohto konceptu je skutočnosť, že firmy sú tvorené ľuďmi podobného charakteru. Keď vojdete do typickej charitatívnej organizácie, nebude prekvapením, keď v nej nájdete morálne vyspelých ľudí s veľkým sociálnym cítením. A nebude prekvapením, keď prídete do treťotriedneho autoservisu a stretnete sa v ňom s aroganciou, hlúposťou a neprofesionalitou u manažérov i pracovníkov. Aký je šéf, takí sú aj jeho podriadení a ako spoločenstvo majú veľký vplyv na svoje okolie. A môžu ho meniť k horšiemu alebo k lepšiemu, stagnácia je v tomto prípade iba ilúzia podmienená alibizmom.

Je na nás, aby sme si uvedomovali potrebu vlastnej pokory, potrebu morálneho uvažovania a konania a sami v sebe prebudili hlas svedomia a aktívne mu naslúchali. Nedokáže to každý, vyžaduje si to nielen inteligenciu, ale aj skúsenosti, pády i vzostupy a neustále vedomie vlastného miesta vo svete. Ale ten, kto takto dospeje, je sám o sebe veľkou šancou k tomu, aby sa pomery začali meniť k lepšiemu.

Erik Stríž