Vesmírne preteky sa síce skončili pristátím prvej ľudskej posádky na povrch Mesiaca, no nešlo o jediné vesmírne teleso, ktoré sa snažili dobiť. Ešte v júli 1976 sa podarilo na povrch Marsu dostať sondu Viking 1, ktorá mapovala planétu až do novembra 1982.

Ukončenie vesmírnych pretekov však neznamenali, že vedci prestanú skúmať červenú planétu. V súčasnosti záujem širokej verejnosti o tú planétu narastá, pretože vesmírne agentúry ju plánujú kolonizovať v nasledujúcich desaťročiach, o čom sme vás informovali v našom predchádzajúcom článku.

V roku 2018 jedna z týchto agentúr – NASA – úspešne dostala na Mars sondu so seizmometrom počas misie InSight. Pomocou tohto zariadenia chcela agentúra „nahliadnuť“ do vnútra planéty, čím chceli zistiť jej zloženie.

Táto misia oficiálne skončila ešte v decembri minulého roku po viac než štyroch rokoch. Solárne panely, ktoré ho poháňali sú pokryté prachom, čo znamená, že nedokáže ďalej fungovať. Avšak dáta, ktoré zaslal späť na Zem nám pomohli prísť na nové objavy o jadre Marsu.

Výsledky, ktoré nedávali zmysel

Tri roky po úspešnom pristaní sondy, prišli vedci so štúdiou, ktorá zodpovedala tieto otázky. Portál Space.com informuje o štúdii z roku 2021, ktorá tvrdí, že priemer jadra tejto planéty je približne 3600 kilometrov alebo „asi polovicu priemeru planéty“ ako povedal planetárny vedec Amir Khan zo Švajčiarskeho federálneho technologického inštitútu v Zürichu.

Jadro planéty Zem má približne 7-tisíc kilometrov. Zdroj: pexels.com/@spacex

Táto informácia však zarazila vedeckú obec, pretože sa očakávalo, že priemer jadra bude menší. S jeho veľkosťou však súvisí aj ďalší parameter, a to jeho hustota. Tá mala byť v porovnaní s našou planétou omnoho nižšia.

Podľa vtedajších zistení by za to mohlo jeho zloženie. Očakávalo sa, že by mohlo byť zložené z roztaveného železa a ľahkých prvkov, akými sú síra, uhlík, kyslík alebo vodík. Tieto ľahšie prvky mali tvoriť až 20 % celkovej hmotnosti jadra. „To už je jednoducho priveľa,“ skonštatoval Khan.

Dvojica nových štúdií

Výsledky predchádzajúceho výskumu však nie sú správne. Upozornili na to dva nezávislé vedecké tímy, ktoré publikovali svoje štúdie vo vedeckom časopise Nature. Pri svojom skúmaní použili dáta, ktoré vtedy nemali k dispozícii.

Iba pár mesiacov po publikovaní pôvodnej štúdie, dopadol na Mars meteorit. Miesto dopadu sa nachádza na opačnej strane planéty než pozícia sondy. Seizmické vlny, ktoré vznikli dopadom sa začali pohybovať naprieč planétou vrátane jadra, čo im umožnili získať lepšie dáta.

Medzi jadrom a plášťom planéty našli ešte jednu vrstvu, o ktorej doteraz nikto nevedel. Nový objav dokazuje, že jadro Marsu je menšie a hustejšie než uviedla predchádzajúca publikácia. Spomínané štúdie sa zhodujú na tom, že túto vrstvu tvorí roztavená hornina, respektíve kremičitany.

Štúdie sa rozchádzajú na veľkosti jadra. Jedna tvrdí, že jeho polomer má 1650 kilometrov, druhá až 1675 kilometrov. Zdroj: unsplash.com/@planetvolumes

Khan, ktorý odpovedal pre Space.com, zhodnotil nové štúdie takto: „Dovtedy sme nemali tieto dáta na preskúmanie. Vďaka nim sme získali úplne nový obraz vnútra Marsu, najmä hlbokých štruktúr, ktoré sme predtým nemohli objasniť.“

Dôsledky vrstvy na planétu

Veľkosť, hustotu a zloženie jadra môžeme považovať za základné informácie o planéte, čo však nezmenšuje veľkosť tohto objavu. Avšak z týchto vyplývajú aj ďalšie, podstatne zaujímavejšie, informácie o jej minulosti a súčasnosti.

Profesor geológie na University of  Maryland a spoluautor jednej z publikácií Vedran Lekic prirovnal novoobjavenú vrstvu k „vyhrievacej prikrývke,“ o čom informuje portál ScienceDaily. Svoje tvrdenie vysvetlil takto: „Prikrývka nielenže izoluje teplo vychádzajúce z jadra a zabraňuje jeho ochladzovaniu, ale tiež koncentruje rádioaktívne prvky, ktorých rozpad generuje teplo.“

Z toho vyplýva, že novoobjavená vrstva môže brániť vzniku magnetického poľa okolo planéty. Lekic ďalej vysvetlil, že  jadro kvôli tejto vrstve nedokáže vytvárať konvekčné pohyby, kvôli čomu nemôže vzniknúť spomínané pole, ktoré by chránilo planétu.

Planéty, ktoré nemajú magnetické polia sú mimoriadne zraniteľné voči prudkému slnečnému vetru. V jeho dôsledku by planéta stratila všetku vodu, čo by zabránilo ďalšej existencii života na nej. To môže naznačovať, že na povrchu Marsu mohla kedysi existovať voda.

Podľa Henriho Samuela, ktorý sa vyjadril pre portál Space.com, nový objav znamená, že „sa musíme vrátiť k opätovnej analýze a interpretácii štvorročného seizmického záznamu a všetkých ostatných geofyzikálnych pozorovaní vo svetle tejto novej myšlienky.“