Forenzná medicína sa vyvinula vďaka množstvu bizarných a niekedy desivých praktík, ktoré sa používali v minulosti, keď neexistovali moderné technologické metódy na identifikáciu príčin smrti.

Niektoré z týchto praktík by dnes mohli vyzerať veľmi nezvyčajne, ale v dobe ich použitia boli považované za inovatívne.

Bizarné praktiky pri vykonávaní súdnej pitvy

Pitva živých ľudí

V dávnych časoch, predtým než sa forenzná medicína stala uznávaným vedným odborom, sa vykonávali „pitvy“ na živých ľuďoch, aby sa zistilo, čo spôsobuje určitý druh choroby alebo zranenia.

Tieto praktiky boli bežné predovšetkým v stredoveku, keď lekári verili, že prax pitvy je spôsobom, ako pochopiť fungovanie ľudského tela. Samozrejme, tieto experimenty boli veľmi riskantné a často viedli k smrti alebo ťažkým zraneniam.

Zápach smrti ako indikátor príčiny

V období pred rozvojom toxikológie a mikrobiológie sa často spoliehali na zápach, ktorý vydávalo telo ako indikátor príčiny smrti.

Lekári skúšali odhadnúť príčinu smrti na základe pachov z tela, ako je vôňa hniloby (indikácia prirodzeného procesu rozpadu), zápach po jedovatých látkach alebo dokonca pach z rán, ktoré mohli naznačovať infekcie.

Pokusy s „testovaním“ jedu na zvieratách

V minulosti sa niektorí forenzní lekári spoliehali na testovanie jedov na zvieratách, aby zistili, ako jedy fungujú v tele.

V prípadoch, kde bolo podozrenie na otravu, sa jedy aplikovali na zvieratá a na základe toho sa hodnotili príznaky a reakcie.

Tento proces bol často pomalý a neefektívny, pretože neexistoval spôsob, ako rýchlo získať presné výsledky.

Používanie „ochutnávacích testov“ na identifikáciu jedov

V stredoveku a ranom novoveku lekári s vyšetrovateľmi ochutnávali tekutiny alebo zvyšky jedla obetí, aby zistili, či obsahujú jed.

Niektoré jedy ako arzén, majú špecifickú chuť, ale táto prax bola extrémne riskantná, pretože mohla spôsobiť otravu samotnému vyšetrovateľovi.

Pripájanie tiel na elektrické prúdy

V 18. a 19. storočí experimentovali lekári s elektrickým prúdom na telách mŕtvych, aby zistili, či by elektrina mohla „oživiť“ mŕtve telo alebo aspoň stimulovať pohyby svalov.

Napríklad experimenty Giovanniho Aldiniho na mŕtvolách spôsobili, že sa svaly a oči mŕtvych pohybovali, čo viedlo k desivým predstaveniam pre verejnosť.

Pitva vykonávaná na verejných predstaveniach

V stredoveku a renesancii sa pitvy mŕtvych tiel vykonávali na verejných predstaveniach, kde sa zhromažďovali davy ľudí, aby sledovali proces „odhaľovania tajomstiev tela“.

Tieto predstavenia boli považované za formu zábavy a vzdelávania, ale zároveň boli často neetické a pre zosnulého nedôstojné.

Pokusy o váženie duše

V 19. storočí sa niektorí lekári pokúšali vážiť ľudské telo tesne pred smrťou a po nej, aby určili hmotnosť duše.

Jedným z najslávnejších bol Dr. Duncan MacDougall, ktorý tvrdil, že duša váži 21 gramov.

Hoci jeho metódy boli nevedecké, prispeli k šíreniu mýtu o váhe duše.

Používanie voskových odliatkov na analýzu rán

V 18. storočí sa pri vyšetrovaní smrteľných poranení odlievali rany obetí do vosku, aby sa vytvoril trvalý model.

Tento proces bol často veľmi bolestivý pre ľudí, ktorí ešte žili a boli vyšetrovaní.

Modely sa potom používali na vzdelávanie lekárov a sudcov.

„Skúška krvou“ na určenie vraha

V stredoveku existovala povera, že krv mŕtveho začne znovu prúdiť alebo bublinkovať, keď sa páchateľ dotkne tela.

Táto metóda sa bežne používala na dedukciu vraha, najmä v dedinských komunitách, kde chýbali moderné forenzné techniky.

Pitva ako súčasť trestu

V niektorých kultúrach bolo pitvanie tiel považované za formu trestu po smrti.

V Číne počas dynastie Ming bola verejná pitva kriminálnikov vykonávaná ako odstrašujúci príklad pre ostatných.

Tieto pitvy mali za cieľ ukázať hrôzu následkov trestnej činnosti.

Testovanie jedovatých látok na odsúdených zločincoch

V 17. a 18. storočí niektorí vedci testovali účinky jedov priamo na odsúdených väzňoch.

Napríklad Catherine de‘ Medici údajne experimentovala s jedmi na väzňoch a žobrákoch, aby pochopila ich účinky a použila ich na politických nepriateľov.

Štúdium rozkladu na exponovaných telách

V minulosti bolo bežné, že sa mŕtve telá nechali vonku vystavené živlom, aby vedci mohli pozorovať rozklad.

Tieto experimenty sa často robili bez súhlasu rodiny zosnulých a viedli k mnohým konfliktom.

Moderná verzia týchto štúdií sa vykonáva v tzv. „farmách smrti“, kde sa rozklad študuje v kontrolovaných podmienkach.

Prípad Grigoriho Rasputina (1916)

Grigori Rasputin, ruský mystik, ktorý bol blízkym poradcom cárskej rodiny, sa stal jednou z najzaujímavejších postáv, ktoré sa spájajú s forenznou medicínou.

Rasputin bol otrávený, postrelený a nakoniec zomrel na základe podivného súboru okolností.

Bolo naňho spáchaných niekoľko atentátov, ktoré ale neboli úspešné. Prečo?

Keďže bol ťažký alkoholik, jeho pečeň a organizmus reagovali na jedy inak, a tie ho nedokázali odpraviť ako iných bežných smrteľníkov.

Bol otrávený napríklad aj kyanidom.

Syndróm „Nekrofilie“ (20. storočie)

V polovici 20. storočia sa objavil bizarný prípad muža z Nemecka, ktorý vykonával súdnu pitvu na mŕtvych telách v nemocniciach.

Tento muž bol neskôr obvinený z nekrofilie – sexuálnej deviácie, ktorá zahŕňa sexuálne praktiky so zosnulými telami.

Prípad sa stal predmetom širokého verejného záujmu a vyvolal debaty o etike v oblasti forenznej medicíny, a o psychických a emocionálnych aspektoch správania sa k telám obetí.