Dnes je moderné učiť sa rétorike, asertívnej komunikácii a schopnosti správne komunikovať. Aby to všetko malo význam, je nevyhnutné opierať sa o správne predpoklady, rozumné úsudky a morálne postoje. Ako si overiť, či sú tieto úsudky správne?

V každodennej komunikácii pri formulácii argumentov, ktoré majú presvedčiť partnera v diskusii, často dochádza k omylom v usudzovaní. Omyl zahŕňa subjektívny postoj a je nesprávnym posúdením skutočnosti. Omyly môžu znižovať efektívnosť myšlienkových stratégií a negatívne ovplyvňovať usudzovanie pri riešení problémov a rozhodovaní. Existuje veľké množstvo známych omylov v usudzovaní a poznať ich znamená vedieť ich spozorovať u seba samého. Tu je niekoľko z nich.

Omyly kompozície – Sú založené na predpoklade, že z vlastností častí možno usudzovať vlastnosti celku. Z jednotlivých častí však nemožno vždy automaticky odvodzovať celok. V niektorých prípadoch omyly vyplývajú zo vzťahu všetkých častí k celku. Protikladom sú omyly delenia, pri ktorých sa očakáva, že z vlastností celku je možné odvodiť vlastnosti jednotlivých častí.

Omyly z falošnej príčiny (korelácia nie je kauzalita) – Ak a niekde dočítate alebo dopočujete informáciu, že vedci napríklad zistili vzťah medzi očkovaním a výskytom autizmu, nehľadajte za tým hneď príčinný vzťah. Omyl z falošnej príčiny vzniká chybným argumentovaním založeným na porovnávaní dvoch odlišných udalostí. Ide o chybné chápanie vzťahu ako dôkazu alebo príčiny iného javu. Zdanlivá súvislosť však môže vzniknúť pôsobením iných faktorov, ktoré sa pôvodne nebrali do úvahy. 

Argument o ľuďoch – Tento druh omylu využíva na podporu očakávaných záverov populárne emócie. Dochádza k nemu najmä vtedy, keď masové nadšenie nahrádza nedostatok argumentov. Môže slúžiť aj na vyvrátenie opačného názoru vyvolávaním osobných útokov. Používa sa aj pri neférovom napádaní oponentov a na odvrátenie pozornosti poslucháčov od významnejšej línie argumentácie. Hovorí vám to niečo?

Omyl mnohých otázok – Je založený na spájaní nezaručených predpokladov s položenou otázkou tak, že nech partner v komunikácii odpovie akokoľvek, akceptuje tým východiskové predpoklady, čím sa chytí do pasce. Napríklad keď sa niekto spýta “Prestali ste už biť svoju manželku?” predpokladá bez ohľadu na odpoveď, že daný človek je ženatý a že svoju manželku určitý čas bil. Oba predpoklady môžu byť pri tom mylné.

Dvojité usporiadanie – Tento omyl sa týka použitia neurčitých viet, ktoré sú dvojznačné. Používa sa napríklad v reklame pri výrokoch typu “Dve pizze za jednu špeciálnu cenu”, čo môže na poslucháča pôsobiť mylne v tom, že dostane dve pizze za cenu jednej.

Argument šikmej plochy – Vyplýva z činnosti, ktorá je prvým krokom v sekvencii udalostí, ktoré môžu viesť k nebezpečným záverom. Napríklad odporcovia eutanázie argumentujú tým, že ak raz povolia eutanáziu, zoslabne rešpekt k ľudskému životu, čo umožní odstraňovať starých alebo slabých ľudí. Tieto argumenty často vedú k pesimizácii, keď sa na základe čiastkových poznatkov odvodzujú závery o tom, ako je všetko zlé, nemožné a stratené, čo môže viesť k vytváraniu stereotypov a predsudkov.

Podobných príkladov omylov je množstvo, väčšina z nich sa však týka deduktívneho myslenia, ktoré zohráva pri myslení dôležitú úlohu. Slúži na plánovanie, hodnotenie, určovanie dôsledkov, predpokladov a hypotéz, na interpretáciu pravidiel a všeobecných princípov, hľadanie argumentov a rozhodovanie.

Nepresné interpretácie a mylné usudzovanie narúšajú aj mechanizmus spracovania informácií. Ľudia sú v princípe racionálni, avšak mýlia sa v praxi. Riešenie spočíva v uvedomovaní si omylov  v racionálnom myslení. Existuje aj vyššia forma myslenia, tzv. meta-dedukcia, v ktorej dedukcie týkajúce sa iných tvrdení alebo dedukcií všeobecne stanovujú správnosť alebo nesprávnosť tvrdenia. Významnú úlohu pri myslení zohrávajú aj vlastnosti osobnosti, motivácia, sociálne tlaky, skupinové myslenie a postoje človeka.