História pohanstva

V období Rímskej ríše mohol byť za pohana označený prakticky ktokoľvek, kto nebol kresťanom. Ďalej obyvateľ, ktorý žil na vidieku a nebol v centre mestského diania alebo nebol „Miles Christianus“ (z latinčiny kresťanský vojak). V kresťanských textoch je možné nájsť aj alternatívne výrazy ako helénsky, nežidovský a pohan. Rituálna obeta bola neoddeliteľnou súčasťou náboženstva helenistického obdobia, takisto spôsobom rozdelenia ľudí na kresťanov a pohanov.

V stredoveku sa pohanstvo aplikovalo na všetky nekresťanské náboženstvá a považovalo sa za vieru vo falošného boha. Vo všeobecnosti bolo vnímané ako náboženstvo roľníkov. O presnom pôvode tohto pojmu sa neustále diskutuje. Zásadným rozdielom, ktorý pohanstvo odlišuje od najväčších svetových náboženstiev, sú tradície spojené s uctievaním prírody.

Čo o ňom vieme

Súčasné poznatky o starých pohanských náboženstvách a vierovyznaniach sú získané z antropologických terénnych výskumov a archeologických artefaktov. Zdrojom sú aj historické správy od starovekých autorov, týkajúce sa kultúry klasickej antiky. Pohanstvo sa nevzťahuje iba na konkrétnu tradíciu, ale ide o typ náboženstva. Zahŕňa v sebe náboženstvá, ktoré sú magické, polyteistické, animistické, no v niektorých prípadoch (moderné pohanské náboženstvá) môžu byť aj monoteistické. Väčšinou sú zakotvené v poľnohospodárskych rituáloch či rituáloch plodnosti. V tomto zmysle má každá kultúra vo svojej histórii nejakú formu „pohanského“ náboženstva, hoci jeho prvotný výskyt pochádza z prehistorických dôb.

Prehistorické dedičstvo a zároveň rituálne miesto Stonehenge (Salisbury, Spojené kráľovstvo). Zdroj:www.unsplash.com

INZERCIA

Kto boli pohania

K pohanským komunitám (náboženstvám) patria napríklad Wiccani (Wicca), druidi, šamani, posvätní ekológovia, odinisti a pohania. Niektorí z nich sa zameriavajú na špecifické tradície alebo praktiky, akými sú ekológia, čarodejníctvo či keltské zvyky. Mnohí pohania vyznávajú ekologickú víziu, ktorá pochádza z pohanskej viery v organickú vitalitu a spiritualitu prírodného sveta.

Aj keď pohanské náboženské praktiky (vrátane uctievania božstiev a sezónnych rituálov) boli spájané s kresťanstvom a inými náboženstvami, ich prívrženci to nemali jednoduché. Napríklad také čarodejníctvo bolo v skorej Európe i Amerike zakázané a prenasledované. Nasledovali série obvinení z čarodejníctva, ktoré zahŕňali mučenie a viedli k zabitiu tisícok, ak nie miliónov ľudí. Kvôli všetkým prenasledovaniam a skreslenému ústnemu podaniu boli pohania vnímaní často iba v negatívnom význame. Avšak nikdy neboli uctievačmi diabla, nepraktizovali „čiernu mágiu“ a ich praktiky neubližovali ľuďom ani zvieratám. Niektorí učenci a mnohí pohania veria, že „koreňové náboženstvo ľudstva“ – je náboženstvom, z ktorého sa vyvinuli všetky ostatné. Bolo založené najmä na plodnosti a prírodných cykloch, bez ktorých poznania by nedokázali prežiť. Sú šetrní k životnému prostrediu a snažia sa žiť spôsobom minimalizujúcim poškodenie prírodného prostredia.

Pohanský rituálny oltár s bohyňou Gaia. Zdroj:pixabay.com

Predstava božstva

Pohania uctievajú božstvo v rôznych formách, prostredníctvom mužských a ženských obrazov, ale aj bezpohlavné bytosti. Najdôležitejšími sú Boh a bohyňa (alebo panteóny Boha a Bohýň) , ktorých ročný cyklus plodenia, pôrodu a umierania definuje pohanský rok. Pohanstvo taktiež silne zdôrazňuje rovnosť pohlaví. Ženy zohrávajú významnú úlohu v modernom pohanskom hnutí a uctievanie bohyne je súčasťou väčšiny pohanských obradov.

Keďže pohanstvo je naozaj pestré náboženstvo s mnohými odlišnými, no zároveň súvisiacimi tradíciami, formy uctievania sa značne líšia. Uctievanie môže byť kolektívne, ale aj samotárske, môže pozostávať z neformálnej modlitby či meditácie alebo zo štruktúrovaných rituálov. Počas nich účastníci potvrdzujú svoje hlboké duchovné spojenie s prírodou, ctia si svojich bohov, oslavujú sezónne sviatky a obrady prechodu ľudského života. Pohania nemajú žiadne verejné budovy vyhradené na uctievanie a veľká časť z nich verí, že náboženské obrady sa najlepšie vykonávajú na verejnom priestranstve. Konajú sa v lesoch, jaskyniach, na vrcholkoch kopcov a pozdĺž pobrežia. Medzi najlepšie miesta patria tie, ktoré neboli postavené ľudskou rukou.

Ceremoniály zvyčajne začínajú vyznačením rituálneho kruhu, symbolom posvätného priestoru, ktorý nemá začiatok ani koniec a v ktorom sú si všetci rovní. Význam prikladajú elementom Zeme, vzduchu, ohňa a vody. Napokon (podľa účelu obradu) môže nasledovať meditácia, spev, hudba, modlitba, tanec, prednes poézie či zdieľanie jedla a pitia. Po skončení obradu sa poďakujú všetkým elementom a božským formám, ktoré boli vzývané.

Známym rituálom sú aj pohanské svadobné obrady nazývajúce sa handfasting  ceremony. Ide o keltský rituál, ktorý sa objavuje pri wiccanských a pohanských obradoch. Obrad sa zachoval do súčasnosti – využíva sa ako symbol pri niektorých náboženských a svetských sľuboch.

Ceremoniál handfastingu na pohanskej svadbe. Zdroj:sk.pinterest.com

Zdroje: www.pluralism.org, www.patheos.com, www.bbc.co.uk

Zdroj titulnej fotografie: www.pexels.com