Rada sa pýtam ľudí, prečo sú radi nažive. Čo vnímajú ako zmysel svojej existencie alebo kvôli čomu ešte neotrčiť bačkory. Naša pominuteľnosť nás desí; veď kto už by chcel umrieť? Častokrát je to však ľútosť nad premrhaným časom a energiou na hocičo iné ako radosť.

Vedome či nevedome, životom si všetci kladieme otázku kto sme a stávame sa nezávislými od síl, ktoré nás kedysi formovali. Prestávajú nás zaujímať tlaky z okolia, transformujeme sami seba. Zisťujeme, že máme nekonečné množstvo možností a smerov, ktorými sa naše životy môžu uberať.

Moja skúsenosť hovorí: čokoľvek robíte, nasledujte radosť. Mne ju prináša dávanie a zdieľanie od človeka k človeku. Indikácia správnosti skrz záplavu endorfínov hovorí jasnou rečou – keď konám v súlade sama so sebou a zároveň pre šťastný a funkčný celok. Prináša mi ju písanie, čítanie a nasledovné iskrenie, ktoré vzniká pri strete s iným pohľadom a otvára toľké horizonty. S úctou pred tým nekonečným oceánom myšlienok, presvedčení a názorov, ktorý obsahuje náš svet, mi radosť z písania dala do rúk ďalší nástroj – tento magazín. Je súčasťou toho oceánu a tak, ako podobný podobného si hľadá, vytvárajú naši čitatelia a prispievatelia životaschopnú a rôznorodú zmes, ktorá ale osciluje okolo jedného a toho istého jadra: spoznávanie samého seba, služba druhým a vytváranie sveta, v ktorom je hodno žiť. Keď nasledujeme radosť, práca sa redefinuje a stáva z nej povolanie. Keď venujeme svoje bdelé chvíle činnostiam, kedy duša spieva a mozog si nadšenie trie ruky, žijeme a spoločnosť rozkvitá.

Nech už v tejto chvíli venujete svoj život čomukoľvek, viem, že sa v tej činnosti nachádza aspoň jeden aspekt, ktorý vám pôsobí radosť. Akokoľvek neúmerný sa môže javiť, čo zaváži je jeho prítomnosť samotná. Nasledujte ho. Keď ho posilníte pozornosťou a časom, vaše dielo rastie, vyvíja sa, a naberá na sile a zábere. Často myslím na to, ako sa zmena zdá byť jedinou konštantou. To rovnako ako jar v sebe nesie nádej. Nech je zmena synonymom pre rast a nádej, a preto je vždy k lepšiemu. Človeku i svetu; pretože navzájom jeden skrýva v sebe to druhé.

Keď som sa stala šéfredaktorkou, chcela som meniť svet. Keď sme čestní, o to v skutočnosti usilujeme – meniť svet, náš vlastný a ten navôkol. Nuž, čo bolo prv, sliepka alebo vajce? Tlač nie je nič iné ako hlas. Avšak nie hlas jednotlivca, ale hlas ľudí, ktorí danú publikáciu vytvárajú a tých, ktorí ju čítajú. Tvorcovia veria, že majú čo odovzdať ostatným. Keď je život sen, snívajme ho do krásy. Existencia nie je sen.

Soňa Zajačeková