Sedeli sme pri káve. Ja a moja bývalá šéfka, riaditeľka, terajšia mentorka. Čestná členka môjho imaginárneho Klubu žien, ktoré mi otvárajú nové obzory.

Ako zvyčajne, rozoberali sme zmysel práce, status zamestnanca a nesmrteľnosť chrústa. Na korporátnu kantínu možno netypický rozhovor, ale pre obe diskutujúce o to záživnejší. Radšej ma utlčte kameňom ako unuďte spoločensky akceptovateľným dekórom. Ja chcem vedieť, ako sa ovláda kvantové pole; nie aký finančný výsledok očakávať v tomto kvartáli alebo ako bolo na dovolenke v Chorvátsku. (Dobre, ako inak.)

Ako obvykle, vytiahla svoju dilemu na tému povolanie. Pracujem s tým, k čomu sa cítim povolaná? Pracujem na niečom, pretože počujem hlbšie volanie ako hlas peňažnej istoty? Keď sa dívam na rady ľudí pracujúcich za korporátnym počítačom, nedá sa mi inak ako pýtať sa: Som ozaj jediná, kto má pocit, že život je čosi viac? A čo tu teda po mne zostane?

Myslím, že jej odpoveďou boli deti. No pre mňa je rozmnožovanie ako zmysel života stále istým logickým lapsusom. Niečo mi tam chýba.

A preto dodávam: áno, aj.

Zostane po nej totiž aj posolstvo dobra. Ona totiž chodí svetom a vidí v ľuďoch to pekné. To, na čo sú právom hrdí. Čo im rozžiari oči. A svojou pozornosťou to v nich ťahá na povrch. A do sveta.

Pri strete s bežnou ľudskou nedokonalosťou som ju nezažila hovoriť neláskavo či konať z pozície povýšeného. Nikdy, ani v momentoch, keď sa moje emócie zredukovali na jednoduché „utĺcť nepriateľa“. Nezavzdušňuje sa nad nedostatkom; ponúka možnosti, ako dosiahnuť dostatok. Uznáva dokonalosť existencie posolstviev druhých.

Keď na to poukážete, iba mávne rukou. V podstate má pravdu; aj kvet kvitne, pretože je to jeho prirodzenosť.

Naše posolstvá zostávajú. V ľuďoch, ktorých ste za života stretli, a dokonca aj v tých, ktorých ste osobne nikdy nestretli, no náboj vášho slova alebo činu sa dostal až k nim a niečo spôsobil. Efekt motýlích krídel, čo rozpúta hurikán. Vyberajte múdro.