Sme krajina optimistická alebo plná pesimistov? Sme pesimisti viac ako susedia za riekou Moravou? A má táto otázka zmysel? Jednoznačne má!

Sentiment je kľúčová premenná ovplyvňujúca finančné trhy a vôbec akúkoľvek ekonomickú kategóriu. Sentiment je prakticky všemocný a veľmi ťažký je život kontrariána. Ale najmä ma ten všadeprítomný pesimizmus štve. Myslím, že je zničujúci, berie, ale nedáva. Ak je väčší ako inde, tak je to konkurenčná nevýhoda na celoštátnej úrovni. Najhorší je pesimizmus o budúcnosti: keď zabijete nádej, ktorá zomiera posledná, tak ste skončili. Pesimizmus je otec pasivity a pasivita je matka neúspechu. Byť pesimistický v premýšľaní o budúcnosti je dar, ak to robí váš nepriateľ. A v tomto sme majstri. Neveríme našej budúcnosti a dokážeme sa v tom navzájom povzbudzovať. Život optimistu, za ktorého sa považujem ja, sprevádza ustavičné popieranie z okolia. Ak ste v nejakom očakávaní optimista a vaše očakávanie vyjde, reakcia okolia nebýva ocenenie, ale tvrdenie: „Nabudúce to bude horšie, teraz to bolo šťastie…“

Plne sa to prejavuje v otázke: „Ako tu je? Ako je na tom Slovensko?“ Hádajte, aké odpovede dostanete… A tu naplno nesúhlasím. Nesúhlasím s tým, že sme na tom zle, rovnako ako nesúhlasím s tým, že aj v budúcnosti bude zle.

Na prelome tisícročí som bol účastníkom večernej diskusie, ktorá sa utápala v pesimizme. Ako odpoveď na úvahu, že perspektívu máme hľadať v automobilovom priemysle, padla takáto odpoveď: „Tak to je maximálne nepravdepodobné. Je to vysokokonkurenčný a sofistikovaný priemysel. To má od nás ďaleko.“ O 18 rokov neskôr, keď som dotyčnému túto debatu spomenul, povedal mi: „Fakt by ma nikto vtedy nebol presvedčil, že sa nám v tom bude dariť, a keby mi povedal, že budeme prví na svete vo výrobe áut na obyvateľa, určite by som mu nebol uveril.“

INZERCIA

A dám aj ďalšie. Pýtam sa ľudí vo svojom okolí, kto je väčší exportér, Slovensko alebo Fínsko? Kto predá v zahraničí viac, Slovensko alebo Izrael? Odpovede sú zvyčajne rýchle a s dovetkom „síce to neviem, ale určite sa ani nepribližujeme“. Omyl! Slovensko je v tomto kontexte skokan desaťročia a patríme medzi exportných premiantov. Podľa Eurostatu Slovensko dosiahlo v rokoch 2002 až 2016 najvyšší rast v hodnote exportovaného tovaru v EÚ: 360%. Za rok 2017 sme vyviezli tovar v hodnote 85 miliárd USD oproti 68 miliardám fínskeho a 61 miliardám izraelského exportu. A tiež viac ako podstatne väčšie Rumunsko (71 mld USD), Grécko (33 mld USD) či Portugalsko (62 mld USD). O niečo málo viac, ak to prerátame na obyvateľa, vyvážame aj v porovnaní s Českom. A to nás čaká rok v znamení jaguára (nie podľa čínskeho horoskopu), čo export výrazne ovplyvní.

Ktorá krajina za posledných 22 rokov (1990 – 2012) najväčšmi navýšila výdavky na zdravotníctvo? Málokto uhádne, že to bola Južná Kórea, a prakticky nikto si netipne Slovensko, ktoré je v tomto porovnaní druhé (zdroj: OECD Governance). Často schytám prudkú odpoveď, že kde potom tie peniaze sú. Je to správna otázka, ale tento článok nie je o tom.

V období 2007 až 2014 najvyšší rast príjmov štátneho rozpočtu v rámci Európskej únie zaznamenalo Slovensko (54,5%, zdroj: INESS), bohužiaľ, to isté platí pri výdavkoch (56,3%), čo ma ako daňového poplatníka núti uvažovať.

Alebo ak sa spýtam ľudí na najlepšie mesto na prácu pre hlavou pracujúcich ľudí? Víťazí Praha, Berlín, často Londýn. Tam by mal byť podiel tzv. brain business sectors najvyšší, ale nie je. Európske mesto s najvyšším podielom brain business sectors je Bratislava (štatistika The Geography of Europe’s Brain Business Jobs, Dr. Nima Sanandaji, Prof. Stefan Fölster, November 2017). To, že sme oáza hipsters komunity, by prekvapilo polovicu tohto mesta a nahnevá nejedného Košičana (tiež som pôvodom odtiaľ).

Rýchlosť zadlžovania sa slovenských domácností je najväčšia v EÚ, ale opäť to je vnímané negatívne. Rast cien nehnuteľností ako logický dôsledok lacných a dostupných úverov je výborná správa, pretože ceny nehnuteľností a rast príjmov sú vysoko závislé premenné… Teda nech len rastú!

A ešte jeden príklad. V koľkých z 25 rokov samostatného Slovenska ekonomika nerástla? Od roku 1993 to bol iba jeden rok: 2009. V HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily sme už predbehli Slovinsko a dosiahli úroveň Rakúska z obdobia 1989. To sa vtedy, po otvorení hraníc, po ceste autobusom na nákupy do Viedne, zdalo ako vysnívaný cieľ.

Skúsim to teda obrátiť. Zle už bolo a teraz bude dobre. A neupáľte ma, to predsa nie je zlá správa. Rast nám je vlastný a byť pesimistom by asi nebolo v tejto extrapolácií racionálne.

Sme veľmi pesimistickí, a preto nám chýba vízia krajiny. Tie autá sme pred 20 rokmi chceli vyrábať, vízia tu bola a dnes je Volkswagen Slovakia najlepší výrobný závod najväčšieho svetového výrobcu áut. Kým chceme byť? Ako na tom chceme byť o desať, dvadsať rokov? Prečo by sme nemali mať vysoké ambície? Jeden dôvod, prečo by sme ich mali mať, je, že vysoké ambície nás budú nútiť hľadať funkčné riešenia a pracovať na ich dosahovaní. Nízke ciele si nežiadajú vysoko kvalitné školstvo, ani vysoký rast výdavkov na vedu a výskum. Toľko z mojej strany k debate o tom, ako je a ako bude. S výzvou na pozitívny (optimistický) prístup najmä v ekonomických otázkach sa s vami lúčim.