„NIE ONI – JA MÁM PRAVDU“ | Ilustračná fotografia po redakčnej úprave. Mladí ľudia potichu nenásilne demonštrujú na ulici, aby poukázali na rozličné pohľady na pravdu. Realita sa nelíši od človeka k človeku, líši sa iba uhol pohľadu, ktorý ovplyvňujú okolnosti.

Relatívnosť toho čo, je pravda, ovplyvňuje veľmi veľa faktov. Jedným z najdôležitejších je objektívny pohľad.

Pravdivý obraz na určitú situáciu z rôznych uhlov pohľadu vytvára nezhody medzi tými, ktorí uvedený fakt podporujú alebo opačne zamietajú. Pravdivý obraz je vždy len o tom, v akom časovom horizonte o danej situácii hovoríme.

Pozrime sa do histórie a uvidíme nepreberné množstvá právd, o ktorých predchádzajúce generácie boli presvedčené a dnes ich vnímane úplne inak. Bola to lož v danom okamihu, ktorú nám niekto naservíroval? Áno aj nie.

Dôležité je pochopiť, že situácie, ktoré zažívame v časopriestore, majú iný uhol pohľadu. Ten pohlaď sa vytvára nielen časovou osou, v ktorej žijeme, ale vytvára sa aj na základe vnímania sveta danou osobou alebo skupinou. Vníma sa inak, pokiaľ hovoríme o ľuďoch s nižším IQ, ako o ľuďoch s vyšším IQ. Pravda je proste relatívna.

V 21. storočí zároveň hovoríme o tom, že sa pravda úmyselne prekrúca.

V predchádzajúcom storočí sa tomu hovorilo propaganda, ktorá hlásala to, čo uznala za vhodné a masy boli neustále o tom presviedčané, až došlo k hromadnej masovej akceptácii určitého pohľadu.

V dnešnej dobe to už neplatí, pretože 21. storočie prinieslo množstvo možností, ako vnímať okolie z rôznych uhlov pohľadu.

Preto propaganda musela zmeniť svoj spôsob komunikácie, a tým je digitálne ovplyvňovanie más rôznymi spôsobmi, ktoré sú cielené. Podporujúce rôzne myšlienky, ktoré si prijímateľ správy neoverí alebo nemá možnosť overiť.

Manipulácia masami sa dostala do gigantických rozmerov a väčšina populácie sa stráca v tom, čo je pravda a čo nie. Masy nie sú schopné rozoznať v množstve poskytovaných informácií fake news od pravdivých správ, ktoré sa im ponúkajú. Stále platí, že to, čo je v TV alebo v novinách, je pravda, čím dlhšie médium existuje, tým viac sledujúci vníma uvedené médium ako hodnoverné.

Ľudia dnes riešia politiku oveľa častejšie ako v 70. rokoch 20. storočia. Na vlastnej koži pociťujú ako chutí demokracia. Možnosť sa k všetkému vyjadriť a prečítať si v nich vyvoláva zdanlivý pocit možnosti do vecí hovoriť a meniť ich. A tak platí fráza koľko ľudí toľko chutí. Čiže čím ďalej je horšie riadiť sa a získať správny smer, pretože každý sa pasuje za kapitána lode. Prílev informácií a neschopnosť ich filtrovať vniesla množstvo prúdov, ktoré dnes nás všetkých ovplyvňujú.

Svetonázor, ktorý je kľúčom k rozpoznaniu toho, čo má logiku a čo nie je, sa už dávno v úzadí na školách vyučuje, avšak každý hltá masovokomunikačné prostriedky plnými dúškami. A prijíma za svoje, čo mu je z nejakého dôvodu bližšie.

Čokoľvek sa dnes predstaví, či už v TV alebo rádiu alebo novinách, je vnímané ako 100% isté a nikto (alebo väčšina) o tom nepochybuje.

K tomu všetkému začína prevládať informačný kanál, ktorý zmazal hranice, nemá žiadnu konkurenciu vo vysielacom čase či potrebe mať licenciu takéto niečo hlásiť a propagovať. Internet. Uvedené informácie a toky nikto nereguluje a každý si píše, čo chce a o čom chce, svet zaplnili množstvá informácií, v ktorých spleti nemáme šancu sa vyznať.

Tieto informácie nám zaberajú veľa času ich zbieraním, rozoberaním s blízkymi a takto nás okrádajú o náš životný čas, ktorý môžeme v danom okamihu stráviť s blízkymi namiesto toho, aby sme riešili niečo, čo je od nás vzdialené a nepochopiteľné. Zo dňa na deň je každý ekonóm alebo politik. Každý do všetkého rozpráva a snaží sa mať názor.

Z médií sa stal globálny biznis, ktorý si propagáciu toho „dobrého“ alebo „pravdivého“ nastavil ako svoj cieľ.

Ale posúdiť to, čo je a čo nie je, je pre priemerného človeka prakticky nemožné.

Schopnosť rozlišovať fakty a balast je ťažké.

Tiež treba chápať, že schopnosť vnímať a reagovať a úroveň vzdelania sa postupne a komplexne zvyšuje na celom svete. Preto sa meracie jednotky IQ pravidelne nastavujú, aby obsiahli aj tento pokrok. Príkladom je meranie v roku 1950 a dnes. IQ štandard máme dnes vyšší o 20%. Nízka úroveň IQ obyvateľstva veľakrát neznamená, že ľudia sú hlúpi, ale že vzdelávací systém im neumožnil napredovanie, ktoré vo svete prebehlo. Čiže daná krajina ako taká a jej obyvateľstvo zaostáva za ostatným svetom.

Pravidelne na špičke priemerného IQ sa nachádzajú rozvinuté a ekonomicky zdatné krajiny.

Príkladom sú vo svete

• Singapur (priemerné IQ obyvateľstva 107.1),
• Taiwan (priemerné IQ obyvateľstva 104.6),
• Južná Kórea (priemerné IQ obyvateľstva 104.6)

a v Európe

• Holandsko (priemerné IQ obyvateľstva 100.4),
• Švajčiarsko (priemerné IQ obyvateľstva 100.2),
• Estónsko (priemerné IQ obyvateľstva 99.4).

(pozn.: v rebríčku úrovne IQ obyvateľstva jednotlivých krajín podľa od Forbes z r.2019 sa Slovensko v TOP25 neumiestnilo, zatiaľ čo Česká republika so skóre 98.9 je na 19. mieste)

Je nutné pre kvalitu nášho života, aby sme mali také množstvo informácií? Určite nie. Prečo v krajinách, kde je najvyššia úroveň vzdelania a vysoké IQ, je úroveň pravdy a jej vnímania spoločnosťou v konsenze a tam, kde je to opačne, je prudký boj o jej priazeň? Plytváme svojim časom a snažíme sa pochopiť niečo, čo nie je pre každého možné. Kľúčom k spokojnosti a prosperite je vzdelávací proces a vynaloženie prostriedkov a námahy na to, aby väčšina obyvateľstva dokázala vnímať a užívať pokrok, v jeho širokých možnostiach, ktoré im dáva podľa svojej potreby a možností.

Ak si chcete overiť uvedené v tomto článku, pokúste sa zapojiť do otázky, ktorá je kľúčová v daný deň v masovokomunikačných prostriedkoch vašich známych a skúste sa opýtať, aký majú na daný problém názor. Skúste sa ich opýtať prečo a pozorujte rozdielnosť v názoroch a vysvetľovaní. Bez ohľadu na to, koľko majú rokov a aké majú pohlavie.

Nezabúdajme, pravda v našom živote zohráva väčšiu rolu, ako jej prisudzujeme, a to hlavne preto, že je kľúčová pre nás a našu myseľ. Avšak svet okolo nás plynie nezávisle od toho ako ju my, naši blízki alebo iní ľudia vnímajú.