Svetová ekonomika pod tlakom globalizácie potvrdzuje rozsiahle zmeny v svojom fungovaní. Miera jej interdependencie na hospodárskom vývoji Číny rástla, a to nielen pokiaľ ide o exportno-importné toky tovarov a služieb, ale významne sa dotýkala aj komoditných trhov. Na zmeny v dopyte hlavne po energetických vstupoch nebola pripravená, a preto to celkom zákonite malo vplyv na aktuálne ceny a podmienky dodávok, no i teritoriálne toky na medzinárodných trhoch.

Vývoj na medzinárodných trhoch bol v tomto miléniu stále viac pod vplyvom ekonomického rastu v Číne. Tá sa stala v roku 2009 najväčším svetovým exportérom tovaru a v roku 2015 predstihla USA aj v celkovom objeme vytvoreného národného dôchodku (HDP v parite kúpnej sily). Proces inverzie v pozíciách USA a Číny bol odprevádzaný obdobným trendom v príleve a odleve priamych zahraničných investícií (PZI), kde sa so svojimi satelitmi Hongkongom, Singapurom a aj Taiwanom (tzv. Greater China) stala taktiež dominantná.

Teritoriálne smerovanie PZI bolo však od jej hlavných exportnoimportných tokov odlišné. Pokiaľ ich prílev hlavne od nadnárodných korporácií využíval hlavne lacnú pracovnú silu, tak po roku 2010 sa rýchlo presadzovala produkcia a vývoz výrobkov s vyššou mierou pridanej hodnoty. Strategicky inak bol nasmerovaný čínsky vývoz investícií.

Ešte v roku 2000 bola netto exportérom napr. ropy i uhlia a vyvážala elektrickú energiu. Prudko rastúca produkcia si však vyžadovali stále väčšie dodávky týchto i ďalších surovín. Preto expanzia čínskych štátnych podnikov do Angoly, Tanzánie, Sudánu, Venezuely, Kolumbie, Brazílie ai. mala za cieľ získať nové ťažobné kapacity a ich prostredníctvom pokrývať rastúci domáci dopyt. V poslednej dekáde jej dopyt odsával polovicu svetového exportu uhlia, železa a ocele, no rýchlo sa stala najväčším svetovým odberateľom medi, hliníka, zinku, koltánu, zlata a striebra. Prudko rástol dovoz ropy a energetických komodít, čo vyvolalo vlnu eufórie na komoditných burzách. V konečnom dôsledku tento vývoj zvýšil dopyt po ťažobných a prepravných zariadeniach.

S tým súvisiace stavebné práce a prepravné infraštruktúrne projekty iniciovali aktivitu ďalších ekonomických sektorov a druhov výroby. Následne Čína začala presúvať zdroje na akvizíciu firiem s novými technológiami, know-how a progresívnymi výrobami od roku 2014 hlavne v EÚ.

INZERCIA

V tomto kolobehu sa stala závislosť krajín EÚ na ekonomickom raste Číny čoraz vyššia. Od roku 2011 sa zdalo, že USA a EÚ sa adaptovali na konzekvencie medzinárodnej finančnej krízy a úspešne obnovili svoje ekonomické napredovanie. Napomohla tomu zrejme čínska ekonomika, ktorá po kríze len málo zľavila zo svojho rastového tempa a jej výsledky v zahraničnom obchode i rast vnútornej spotreby vlievali do európskych i amerických exportérov novú nádej. Už v roku 2014 sa ukázalo, že celý proces obnovy je krehký a rizikový.

Najprv americký FED a neskôr aj unitárna ECB kvantitatívnym uvoľňovaním a nalievaním biliónov dolárov do svojich ekonomík podporili udržanie pozitívneho rastového tempa. Už v roku 2015 sa potvrdilo, že síce prišlo k určitej ekonomickej stabilizácii, ale konjunkturálne riziká zostali. Jazýčkom na váhach zostala prekvapivo Čína. Pokles jej rastu ako prirodzený prejav ukončenia etapy industrializácie a z toho plynúce zmeny v štruktúre vnútornej spotreby sa prejavili v poklese dopytu na medzinárodných komoditných trhoch. Vyvolalo to prudké zníženie napr. ceny koksovateľného uhlia – z cca 200 $ až pod úroveň 50 $ za metrickú tonu – a znamenalo doslova katastrofu pre jeho najväčších vývozcov.

Austrália a Indonézia len z toho dôvodu znížili v roku 2015 svoj HDP o 2 resp. 1 %. Import uhlia z USA klesol v 1. polroku 2014 v medziročnom porovnaní o 60 %, z Kanady o 46 % a z Ruska o 26 % (Reuters). Takýto trend mal ďalekosiahly dopad napr. na obchod s oceľou, no „naroloval“ sa aj do ďalších segmentov svetovej ekonomiky. Zvýšenie vývozu oceliarskych výrobkov do EÚ a USA, pri ktorom Čína využila nízku domácu cenu práce, energií a koksu vyvolalo paniku na obidvoch stranách Atlantiku. Ohlásené obvinenie z dumpingu od európskych producentov ocele (Eurofer) možno prinesie čiastočne pozitívny výsledok, ale následne môže Čína obmedziť barterový protidovoz hotových výrobkov a služieb.

Celý proces tak dotvára jeden začarovaný kruh. Hoci je nepochybné, že jeho začiatok i koniec sa nachádza v čínskej ekonomike, situácia potvrdzuje, že to bude EÚ, ktorá bude pykať za to, že nevyužila obdobie stabilizácie vo svetovom hospodárstve na štrukturálnu transformáciu a zásadnú reformu ekonomiky a z toho plynúcu obnovu svojej medzinárodnej konkurencieschopnosti.