Vôňa čerstvo upečeného chleba, ktorá vás sprevádza počas prechádzky okolo miestnej pekárničky alebo ten pocit pri raňajkách, keď si ukrojíte kúsok chleba a zajete čerstvými paradajkami. Presne takto sa cíti väčšina obyvateľov juhovýchodnej Ázie, keď zacítia ryžu.

      „To, čo pre nás znamená chlieb, pre nich znamená ryža.“

Ide v podstate o obilninu, ktorú poznáme aj v našich končinách. Táto obilnina si získala svoju priazeň aj v našej kuchyni a s radosťou ju pripravujeme. Príprava je veľmi jednoduchá; stačí voda a približne dvadsať minút varenia.

Ako to vyzerá s touto pochúťkou v Indonézii?

S ryžou som nikdy problém nemala a popravde som sa ani nikdy nezamýšľala, čo všetko sa skrýva za jej pestovaním. Domáci sa ma vždy pýtali, čo zvyknem jesť doma na Slovensku a keď v mojom raňajkovom menu nepočuli ryžu, tak vyvalili oči. Totižto ryžu jedia trikrát denne.

RAŇAJKY, OBED, VEČERA = RYŽA

Čítate správne. Základná potravina v Indonézii je ryža, ktorú pripravujú na milión spôsobov. Indonézania hovoria, že ak si na raňajky nedajú ryžu ani ako keby neraňajkovali. Väčšinou ryža tvorí základnú prílohu na každom jednom tanieri a k nej si pridávate rôzne druhy zeleniny, ktoré sú našej kuchyni na míle vzdialené. To všetko si treba poriadne okoreniť a pridať veľa čili.

Jesť ryžu trikrát denne chce odvahu, no vždy som si hovorila, že ide o životný štýl, na ktorý si treba iba zvyknuť. 

INZERCIA

Ako sa pripravuje ryža?

Ak by som mala porovnať prípravu ryže u nás na Slovensku a tam, veľa rozdielov by som nenašla. Princíp je ten istý, no postup sa, samozrejme, líši každou gazdinou. U nás doma ryžu najprv premyjeme a následne ju dáme na panvicu, kde sa smaží na malej kvapke oleja pokým nechytí sklovitú podobu. Potom ju zalejeme vodou v pomere 1:2. A samozrejme osolíme.

Indonézania majú podobný princíp, no majú tzv. ryžové hrnce, v ktorých sa ryža varí približne dvadsať minút. Ryžu si premyjú a hodia ju do tohto hrnca bez solí a bez oleja. Pridajú vodu v rovnakom pomere ako to robíme my. Toto je už moderný spôsob varenia, ale v kedysi ju ešte varili na ohni a vo veľkých hrncoch, čo trvalo oveľa dlhšie, no chuť bola lahodnejšia.

Aký je rozdiel v našej a v ich ryži?

Ryžu som vždy vnímala ako niečo biele bez chutí, ktorá príde až vtedy, keď si k nej pridám nejakú prílohu. Avšak teraz vnímam chuť ryže a jej rôzne druhy. Zásadný rozdiel je v tom, že my ryžu vždy osolíme a Indonézania nie, čo vôbec nevadí, pretože ich prílohy sú okorenené natoľko, že to stačí aj pre tú neosolenú ryžu.

Väčšinou som sa zdržiavala na ostrove Java, kde bola ryža iná v každej oblasti. Jedna bola sýpka, iná zasa menej, tá ďalšia bola väčšia či menšia. Potom to boli aj rôzne farby, ktoré však vznikli prírodnou cestou.

Aké druhy ryže majú?

V našich obchodoch nájdete rôzne druhy, napr. basmati ryža, ktorá je podlhovastá a je typická pre Indiu, najlepšie ak ju varíte aj s rascou, potom je ryža guľatozrná, dlhozrná či ryža na rizoto. V Indonézii bola iba biela ryža a kupovala sa na veľké dvadsať päť kilové mechy. Cena za kilo ryže sa pohybovala okolo jedného eura, no záleží od sezóny. Čím lepšia sezóna, tým nižšia cena.

Ak chceli zelenú ryžu, tak do hrnca pridali niekoľko špenátových listov. Videla som aj hnedú a červenú, ktorá taktiež vznikla prírodným sfarbením bez žiadnej chémie. Najviac mi chutila žltá ryža, ktorej príprava je trochu iná, pretože sa varí v kokosovom mlieku a kurkume. Jej názov je nasi kuning a je vážne delikátna.

Na Indonézii sa mi páči to, že všetko, čo im príroda dáva vedia spracovať a nepotrebujú okrem toho nič iné. Ak varia, tak varia iba to, čo nájdu na miestnom trhu s čerstvým ovocím a zeleninou. Nepotrebujú žiadne supermarkety na veľké nákupy, bez ktorých by neprežili prvý víkend, čo príde.

Ako sa vlastne táto pre život nenahraditeľná obilnina v Indonézii pestuje?

Nielen pre Slováka, ale aj pre každého Európana je veľkým zážitkom pohľad na krásne terasovité ryžové polia. Budem ale úprimná a poviem, že tieto terasovité polia sú viac-menej iba instagramové a v skutočnosti sa väčšina z nich rozprestiera na rovine. Samozrejme záleží od typu krajiny. Na Jave je väčšina polí plochá ako doska, no tam, kde sa zemský povrch zdvíha, zdvíhajú sa aj polia a budujú krásne terasky, na ktoré pohľad nikdy neomrzí.

Ryža sa tam pestuje zvyčajne trikrát do roka. Miestni farmári sa mi posťažovali, že v minulosti to stihli aj štyri krát, ale v súčasnosti to tak nie je, pretože globálne otepľovanie im to nedovoľuje. Je tam obdobie sucha a obdobie dažďov, ktorých, žiaľ, ubúda. Ovplyvňuje to aj život mnohých farmárov, pre ktorých pestovanie ryže predstavuje jediný finančný zdroj.

Ryžové polia

Ryžové polia sú zaliate vodou a vytvára sa tam bahno, do ktorého farmári vstupujú bosými nohami. Skúsila som si to aj ja a musím uznať, že je to ako celkom príjemná masáž nôh. Pre tých, ktorí majú strach z hmyzu, neodporúčam do takéhoto bahna vstúpiť.

Ide o veľmi náročnú prácu na poli, ktorá začína už skoro ráno, pretože na obed je slnko veľmi silné. Farmári sa pred slnkom chránia ihlanovitými klobúkmi, ktoré sú vyrobené z kokosových listov. Tieto klobúky určite pozná veľa z vás z fotiek, na ktorých vyzerajú veľmi atraktívne. Pracovníci majú na sebe oblečené dlhé tričká, aby ich nespálilo slnko a cez prestávku si všetci spolu posadajú na okraj poľa, kde si rozbalia desiatu zabalenú v banánovom liste a ide o veľmi jednoduché jedlo, ktoré pozostáva z ryže a nejakej zeleniny.

Cez celé ryžové pole sa natiahne dlhý špagát, na ktorom sa nachádzajú malé uzlíky po celej dĺžke v rozmedzí desať centimetrov, ktoré farmárovi naznačujú, kde má zasadiť ryžu. Samotné sadenie je veľmi jednoduché. Na miesto, ktoré špagát naznačuje sa do bahna zasadia približne dve či tri sadeničky. Aj keď ide o jednoduchú prácu, čo sa týka spôsobu, koniec koncov je to drina, pretože farmári, poväčšine ženy, pracujú takto ohnutí na poli od skorého rána až kým sa nezasadí celé pole. Takto sa to opakuje trikrát za rok.

Jednoduchý život farmárov

Pre farmárov je ryža veľmi dôležitá, pretože žijú iba z toho, čo im pôda dá. Aj keď nemajú veľa a pracujú od vidím do nevidím, ich životy sú pestré a šťastné. Deti týchto farmárov sa zo školy ponáhľajú rýchlo domov, aby ešte pomohli rodičom. Učitelia tolerujú, keď študenti nie sú pripravení počas vyučovacích hodín, pretože vedia, že spravili dobrú vec. Aj takýto je život indonézskych farmárov na vidieku na ostrove Java.