Keď sa povie “husacina”, väčšine ľudí sa asi v mysli vybaví Slovenský Grob a jeho jedinečné postavenie v rámci celého Slovenska. Táto obec je svojou tradíciou v chove a pečení husí typickou ikonou. Lahodná husacina je však oveľa viac ako iba chutný pokrm, je to súčasť slovenskej kultúry a má svoje mimoriadne vlastnosti.

Husacina – to nie je iba pečené mäso s prílohou. Je to hotové kultúrne dedičstvo a umenie, ktorého korene nachádzame v 13. storočí. Slovenský Grob založili pod názvom Monar ešte v roku 1214 nemeckí drevorubači, ktorí pracovali v Malých Karpatoch. Po nich sa do dediny prisťahovali Slováci, ktorí sa živili poľnohospodárstvom a vinohradníctvom. V priebehu rokov sa obec stala typickou chovom husí, pričom počiatky predaja husaciny v Slovenskom Grobe siahajú asi do roku 1896. Do vtedajšej Bratislavy sa obyvatelia vyberali predávať prebytok svojho chovu a do roku 1989 sa vraj piekli husi skoro v každej rodine. Započala sa tak tradícia, ktorá sa dnes zachováva už vo štvrtej generácii.

Slovenský Grob sa stal vyhľadávanou destináciou pre všetkých, ktorí sem prichádzajú vyskúšať vyhlásené husacie špeciality. A tak je tomu dodnes, veď ročne v dedine upečú 10- až 15-tisíc husí! V Slovenskom Grobe, v inak nenápadnej dedinke, nachádzame jeden z najvýznamnejších turistických motivátorov v bratislavskom kraji. Okrem jedla sa na tom podieľa aj miestna kuriozita: najväčšia socha husi v strednej Európe, odhalená pri príležitosti podujatia „Kráľovstvo husaciny“.

Husacie mäso má svoje špecifiká a jedinečnosti. Niet sa čomu čudovať, keď zahraniční turisti pri návšteve Slovenska žiadajú práve toto mäso, ktoré bolo pripravené poctivo. Hlboko mrazené husi z obchodu nedokážu prekonať vlastný chov a nie je pravda, že v každej reštaurácii podávajú rovnako dobre upečené mäso.

Aby hostina dosahovala vysokú kvalitu, je nevyhnutný dôsledný chov a až osemkilogramová hus. Jej príprava sa pritom začína ešte deň pred samotnou hostinou, pečie sa potom tesne pred ňou. Práve preto lepšie reštaurácie vyžadujú, aby sa hostina rezervovala vopred.

Husacina sa často porovnáva s kačacinou, dokonca sa vám na tanieri môže vyskytnúť aj takzvaná husokačka. Kačacie mäso je vo všeobecnosti považované za jemnejšie, obsahuje viac tuku, husacina je tvrdšia. Kuchári sa však zhodujú na tom, že kvalitu mäsa vo veľkej miere ovplyvňuje vek hydiny a tiež spôsob jej chovu. Rovnaký druh husi môže mať v dvoch chovoch celkom odlišnú kvalitu, pretože v jednom z nich mohla hydina voľne chodiť po lúkach a popri riekach. Ako pri každom inom chove aj tu platí, že veľkovýroba zdraviu a kondícii zvierat neprospieva.

Množstvo súčasných návštevníkov Slovenského Grobu má namierené práve do Pivnice u Zlatej husi, ktorá sa venuje príprave tradičných husacích špecialít už od roku 1973 a dnes pýši návštevami nespočetného množstva známych osobností zo všetkých kútov sveta.

Aj napriek tomu, že väčšina návštevníkov smeruje do Slovenského Grobu na jeseň, chrumkavú husacinu, červenú kapustu, domáce lokše a niektoré z 270 druhov lahodného vína si možno vychutnať počas celého roka.

Náš tip na gurmánsky zážitok je práve ich tajná receptúra nezameniteľnej pečenej husi a na jazyku sa rozplývajúcej pečienky. Symfónia chuti sa totižto v rodine Jajcayovcov a Kisslingovcov odovzdáva už štvrtú generáciu.

Pivnica u Zlatej husi ponúka gurmánske a kultúrne zážitky bez ohľadu na ročné obdobie a vďaka autorstvu myšlienky „Kráľovstva husaciny” poskytuje autentický náhľad do kuchýň tradičných grobských husacinárskych prevádzok. Tradícia tu dostáva priam kultúrny rozmer, v duchu motta: “Tradície sa nedajú inovovať.”