Štokholmský syndróm: Keď obeť stojí na strane páchateľa
Zrejme si spomínate na film, seriál či knihu, kde vystupovala neuveriteľne naivná postava, ktorá nás iritovala tým, že chránila a ospravedlňovala činy násilníka pred políciou alebo blízkymi. Takéto správanie je prejavom štokholmského syndrómu. Štokholmský syndróm je „pozitívna“ psychologická reakcia na zajatie. Spočíva vo vytvorení citovej väzby s agresorom ako možnej stratégie prežitia v nebezpečných situáciách. Je to stav,… Prečítať celé
Zrejme si spomínate na film, seriál či knihu, kde vystupovala neuveriteľne naivná postava, ktorá nás iritovala tým, že chránila a ospravedlňovala činy násilníka pred políciou alebo blízkymi. Takéto správanie je prejavom štokholmského syndrómu.
Štokholmský syndróm je „pozitívna“ psychologická reakcia na zajatie. Spočíva vo vytvorení citovej väzby s agresorom ako možnej stratégie prežitia v nebezpečných situáciách. Je to stav, pri ktorom si obete vytvárajú puto so svojimi únoscami alebo násilníkmi – začnú s nimi sympatizovať.
Obyčajne by sme očakávali od obete prejavy hnevu, hrôzy či strachu. V tomto prípade ide o ochranný mechanizmus v rámci zvládania situácie. Štokholmský syndróm však nie je psychická porucha, ale spôsob vyrovnávania sa s traumou. Psychológovia tvrdia, že ide o paradoxný zážitok, keď sú pocity a správanie v rozpore s tým, čo by bolo našou prirodzenou reakciou. Iraciónálne pripútanosť sa považuje za nevedomý obranný mechanizmus zakorenený hlboko v ľudskej psychike.
Ako dostal Štokholmský syndróm svoj názov?
Názov syndrómu vymyslel psychiater a kriminológ Nils Bejerot po bankovej lúpeži, ktorá sa odohrala v Štokholme vo Švédsku v roku 1973. Lupiči zajali štyroch zamestnancov banky. Po šiestich dňoch rukojemníci začali pociťovať sympatie voči svojim únoscom.
Po prepustení obete opísali, že pociťovali nenávisť voči polícii. Mali potrebu lupičov chrániť. Niekoľko mesiacov po incidente im zháňali financie na právne zastupovanie. Tiež ich chodili navštevovať do väzenia. Dokonca odmietli svedčiť pred súdom. Reakcia, pochopiteľne, zmiatla policajné zložky. Vzbudila v nich podozrenie, že zajatci boli v skutočnosti komplicmi. Tento príbeh však vyvolal záujem novinárov a vedcov. Nakoniec výskum ukázal, že takéto správanie je v skutočnosti bežné pre tých, ktorí zažili traumu.
Prípad Štokholmského syndrómu – príbeh o Patty Hearst
Devätnásť ročnú Patty Hearst mala uniesť americká organizácia známa pod menom Symbionese Liberation Army (SLA). Patty pochádzala z bohatej a vplyvnej žurnalistickej rodiny. Teda jej únos bol zámerný, cieľom bolo získať pozornosť médií. Podľa svedkov jej mali únoscovia zaviazať oči a naložiť ju do kufra auta. Susedov, ktorí chceli pomôcť, odstrašili výstrelmi zo zbraní.
Dievčine mali vymývať mozog radikálnym chválospevom a stala sa obeťou sexuálneho zneužívania. O dva mesiace neskôr svetu oznámila, že sa pridáva na stranu svojich väzniteľov. Odvtedy vystupovala pod menom Tania. Potom nasledovalo kriminálne vyčíňanie vrátane lúpeže v banke. Počas súdneho procesu prirovnali Patríciino správanie k Štokholmskému syndrómu, teda podvedome sa snažila prežiť.
Kedy sa syndrom môže prejaviť?
Obete domáceho násilia sú azda najbežnejším príkladom tohto syndrómu, keďže týraní partneri sa často bránia podniknutiu právnych krokov alebo vzneseniu obvinení voči násilníkom. Ďalšie príklady netradičného protichodného správania sú pozorované v kultoch, v koncentračných táboroch, toxických vzťahoch a iných situácia, kde sú ľudia vystavení vymývaniu mozgov.
Príznaky štokholmského syndrómu?
- Pozitívne pocity voči únoscom alebo násilníkom
- Obeť sa identifikuje s páchateľom a chápe jeho motívy, dokonca toleruj násilie, pretože je motivované vážnymi dôvodmi
- Negatívne pocity voči polícii alebo iným predstaviteľom autority
- Štokholmský syndróm nevyplýva z racionálnej voľby, ale prejavuje sa ako automatický reflex
- Zajatá osoba odstráni z mysle svoj odpor voči únoscovi
- Bežné sú pocity viny a výčitky svedomia pri prepustení, najmä vtedy keď je únosca vo väzení
- Obeť zachádza tak ďaleko, že klame polícii, aby poskytla únoscovi nepravdepodobné alibi
Prečo vzniká Štokholmský syndróm?
Prvým dôvodom je emocionálna väzba, ktorá časom narastá medzi násilníkom a obeťou v dôsledku väznenia. Sociálne odlúčenie je tiež dôležitým faktorom, ktorému zajatci čelia. Obete sú so svojimi únoscami často samé a úplne odrezané od väčších sociálnych skupín.
Posttraumatická stresový syndróm je tiež hlavným faktorom, pretože obete už nemajú zdravé a funkčné kognitívne schopnosti (triezve myslenie, základná pamäťová kapacita). Trauma, ktorú utrpeli počas tohto zážitku, často vedie zajatcov k vytvoreniu obrannej reality. Teda sa podriadia násilníkovi a začne s ním sympatizovať.