Tomáš Akvínsky je jedným z veľkých učiteľov stredovekej katolíckej cirkvi a je ocenený titulmi doktor cirkvi a anjelský lekár. Počas svojho života sa zaoberal odbornými názormi a hľadal poznatky na teologické a filozofické témy u mnoho ľudí vrátane kráľov či pápeža, v rôznych obdobiach.

Môžeme povedať, že ako teológ je jedným z najdôležitejších v histórii západnej civilizácie a to najmä vďaka jeho rozsahu a vplyvu na vývoj rímskokatolíckej teológie od 14. storočia. Taktiež môžeme s istotou konštatovať, že v globálnom meradle je  jedným z desiatich najvplyvnejších filozofov západnej filozofickej tradície. A to najmä  kvôli vplyvu jeho práce na nespočetných filozofov a intelektuálov v každom storočí od 13. storočia, ako aj na osoby v kultúrne rozmanitých krajinách, ako sú Argentína, Kanada, Anglicko, Francúzsko, Nemecko , India, Taliansko, Japonsko, Poľsko, Španielsko a Spojené štáty.

V piatich rokoch išiel do benediktínskeho kláštora v Monte Cassine v nádeji rodičov, že si zvolí tento spôsob života a stane sa opátom. V roku 1239 bol poslaný do Neapola, aby dokončil štúdium a práve tu ho prvýkrát zaujala Aristotelova filozofia. Do roku 1243 opustil plány svojej rodiny a pridal sa k dominikánom, čo u jeho rodiny vyvolalo veľmi negatívnu reakciu . Na jej príkaz bol Tomáš zajatý jeho bratom a držaný doma viac ako rok.

Albert Veľký

Nakoniec sa mu podarilo odísť do Paríža a neskôr do Kolína, kde ukončil štúdium u Alberta Veľkého. Keď mladý Tomáš Akvinský študoval v Kolíne nad Rýnom, kde bol jeho učiteľom slávny dominikánsky vedec Albert Veľký, zostával napriek svojmu nadaniu utiahnutý a mlčanlivý. Medzi spolužiakmi si preto vyslúžil prezývku „nemý vôl“. Keď sa o tom dozvedel Albert, povedal svojim študentom: „Tento nemý vôl raz zareve tak, že to bude počuť po celom svete.“ Vtedy ešte nikto netušil, že z tohto tichého a skromného chlapca bude raz významný profesor. Keď už Tomáš pôsobil na parížskej univerzite, prešiel si tiež mnohými úskaliami. Bolo to spôsobené aj tým, že na akademickej pôde sa i takto prejavovala konkurencia medzi svetským a rehoľným klérom, ako aj medzi filozofiami, reprezentovanými dominikánmi a františkánmi.
Tomáš sa však napriek problémom presadil vďaka hlbokej a vecnej argumentácii. Pritom vynikal skromnosťou, nábožnosťou a bezúhonnosťou života. Niet divu, že ho začali nazývať „anjelským učiteľom“. Zastával dve profesorské funkcie v Paríži a žil na dvore pápeža Urbana IV. Riadil dominikánske školy v Ríme a Vitertbo, bojoval proti protivníkom mendikantov, ako aj proti averroistom a hádal sa s niektorými františkánmi o aristotelizme.

Jeho najväčším prínosom pre katolícku cirkev sú jeho spisy. Preniká nimi jednota, harmónia a kontinuita viery a rozumu, zjaveného a prirodzeného ľudského poznania. Od Tomáša Akvinského by sa podľa vtedajších štandardov dalo očakávať, že ako muž evanjelia bude horlivým obhajcom zjavenej pravdy. Bol však dostatočne rozhľadený a nadčasovo „uvedomelý“, aby videl, že celý prirodzený poriadok pochádza od Boha Stvoriteľa, a chápal rozum ako „božský dar“, ktorý si treba vážiť.

INZERCIA

Summa Theologiae, jeho posledné a, bohužiaľ, nedokončené dielo, sa zaoberá celou katolíckou teológiou. Prestal na ňom pracovať po slávení omše 6. decembra 1273. Na otázku, prečo prestal písať, odpovedal: „Nemôžem pokračovať … Všetko, čo som napísal, mi pripadá ako toľko slamy v porovnaní s tým, čo som videl a čo mi bolo odhalené. “ Zomrel 7. marca 1274 ako 49 ročný.

Pokiaľ ide o jeho filozofiu, preslávil sa na roky a storočia dopredu vďaka svojim takzvaným „piatim spôsobom“.Týchto päť krátkych argumentov predstavuje iba úvod do projektu v prírodnej teológii – teológie, ktorá je vysoko filozofická a nevyužíva apely na náboženskú autoritu.  Prechádza tisíckami prísne argumentovaných stránok. Tomáš ponúka aj jednu z prvých systematických diskusií o povahe a druhoch práva, vrátane známeho spracovania prirodzeného práva. Napriek svojmu záujmu o právo sú jeho spisy o etickej teórii  zamerané najmä na cnosť a zahŕňajú rozsiahle diskusie o význame šťastia, potešenia, vášní, zvyku a schopnosti vôle pre morálny život. Venuje sa aj podrobnému spracovaniu každej z teologických, intelektuálnych a kardinálnych cností. Pravdepodobne je však Tomášovým najvplyvnejším prínosom pre teológiu a filozofiu jeho model správneho vzťahu medzi týmito dvoma disciplínami, model, ktorý tvrdí, že ani teológia, ani filozofia nie sú navzájom redukované. Tvrdí, že každá z týchto dvoch disciplín má svoj vlastný rozsah pôsobnosti a môže zdokonaliť tú druhú, ak nie po obsahovej stránke, potom prinajmenšom tým, že inšpiruje tých, ktorí túto disciplínu praktizujú, aby dosiahli stále nové intelektuálne výšky.

Čoskoro vám prinesieme ďalší článok kde načrieme do zaujímavej filozofickej témy, máte sa na čo tešiť!