Pokiaľ ide o službu ľudstvu, každý malý krok je v skutočnosti obrovský. Filantropia nie je len o zdieľaní bohatstva, ale taktiež o inšpirovaní a pomoci iným, aby nasledovali váš príklad. Filantropia nie je slovom, ktorého sa zmocnili nadnárodné spoločnosti, i keď by sa tak mohlo zdať, keďže práve tento fakt proklamujú. Zoberme si ako príklad tabakový priemysel, ktorý venuje 75 miliónov USD na charitu a vzápätí minie dokonca väčšiu sumu peňazí na to, aby spropagovali dané gesto. Avšak ja by som skutočne rád poukázal najmä na ľudí ako som ja, ktorí majú moc jasne a zreteľne ovplyvňovať životy tých okolo nás so súcitom a altruizmom, bratskou láskou a štedrosťou.

Počas predchádzajúcich dekád som si všimol, že slovo filantropia je vždy spájané najmä s obrovskými donáciami a použitím slova obrovský mám na mysli milióny dolárov alebo tony produktov. Znamená to, že je žena žijúca v malej dedine, ktorá navarí niekoľkokrát do týždňa o porciu viac pre susedku, ktorá žije sama, menej filantropickou? Som presvedčený, že práve táto žena svojím gestom preukazuje viac bratskej lásky než obrovské firmy, ktoré míňajú milióny dolárov. Prijal som už filantropickú pomoc? Áno. Vyrastal som v katolíckom sirotinci v Austrálii. Myslím, že nemám potuchy, kde by som skončil, pokiaľ by tu nebola táto možnosť; no keď sa pozerám späť, bolo tam asi toľko filantropie ako v mojom malíčku. Prečo? Pokiaľ sa na to pozrieme bližšie, sirotinec bol inštitúciou, ktorá umožnila frustrovaným ľuďom znevažovať a zneužívať deti pod rúškom Božieho diela. Napriek tomu tvrdím, že ako dieťa som mal to šťastie prijať túto pomoc.

Avšak láskavosť, ktorou ma počas mladších rokov zahrnuli ľudia mimo sirotinca, prevažovala filantropické skutky našich opatrovníkov. Bola tu libanonská rodina strýka Maxa a tety Emy. Prevádzkovali malý obchod, ktorý som míňal cestou do školy. Vďaka ich láskavosti voči mne, tomuto synonymu filantropie, som sa naučil, že nie každý na svete je tu na to, aby so mnou zaobchádzal ako s podradnou ľudskou bytosťou. Strýko Max, ako som ho volal, ma naučil množstvo o láskavosti k druhým. Napríklad, keď pomáhal s doručením tovaru do domácností matkám, ktoré nemohli prísť do obchodu, lebo mali doma malé deti. Naučil ma neočakávať nič na oplátku, pretože odmena mala prísť v mojom živote až neskôr. A áno, prišla; avšak o tom o chvíľu.

Raz som sedel v lietadle s pánom letiacim do Vatikánu. Ubezpečoval ma o tom, že prežil svoj život ako správny katolík, modliac sa každý večer, chodiac do kostola každú nedeľu, vrátane finančných príspevkov do zbierok. Spýtal som sa ho, či vie, na aké účely boli tieto peniaze použité. Jeho odpoveď nebola prekvapujúca – predsa na pomoc hladujúcim v Indii. Nedal som mu pokoj a pýtal sa ďalej. Akým hladujúcim ľuďom? Samozrejme, že nemal ani tušenia, ktorým presne; povedal, že toto už necháva na rozhodnutie kostola. Nevyslovená otázka bola zrejmá – aké percento z jeho peňazí išlo na pomoc týmto neznámym hladujúcim?

Našiel som mimovládnu organizáciu, ktorá pôsobila v jednej africkej krajine. Cieľom ich činnosti bolo vzdelávanie rodín, ako i pomoc s dodávkami oblečenia a jedla. Rozhodol som sa podporovať dve rodiny a zabezpečil som, aby sa poslala určitá suma peňazí každý mesiac. Takto to prebiehalo niekoľko rokov až do dňa, kedy som mal možnosť navštíviť danú krajinu a rodiny. Na moje zhrozenie som prišiel na to, že rodiny obdržali iba 17 centov z každého dolára, ktorý som posielal.

Mimovládna organizácia ma informovala, že s ich činnosťou sú spojené ďalšie výdavky a jedná sa o štandardný prístup i u ostatných mimovládnych organizácií. Okamžite som zrušil môj príspevok a zriadil som účet, na ktorom mohli rodiny disponovať 100%-mi mojich finančných príspevkov. Zistil som, že tieto peniaze sú schopné pomôcť i ostatným členom rodiny. To je lekcia, ktorú som sa naučil. Nie všetky mimovládne organizácie sú nevyhnutne zlé alebo zamerané na profit ako v danom prípade, no otázky vyvstávajú.

INZERCIA

Ale vráťme sa naspäť k nám, šťastlivcom. Chceme pomôcť, pretože to máme v genetickej výbave, ale ako spoločnosť samotná sme v podstate leniví a manuálnu prácu vďačne prenechávame iným, takže v podstate sa nemáme na čo sťažovať. Väčšina z nás žije veľmi komfortný život, máme čo potrebujeme a vo vačšine prípadov i to, čo nepotrebujeme. Ja sám som vinný v poslednom bode tohto konštatovania.

Mám oblečenie, ktoré nikdy nevyužívam; topánky, ktoré nikdy nenosím; náradie, ktoré mám v troch prevedeniach a tak ďalej. Tak, ako väčšina ľudí, aj ja pracujem tvrdo, a tým pádom mám pocit, že mám právo zaobchádzať so svojími peniazmi ako uznám za vhodné. Nebudem vás presviedčať o opaku, ak je to váš prípad, no dáva mi dosť zabrať presvedčiť sám seba, či skutočne potrebujem to, čo už mám.

 

Nuž, čo teda urobím s prebytočnými peniazmi? Odložím ich na horšie časy, investujem do detí a ich budúcnosti alebo ich skrátka pošlem tej charite, ktorá ich potrebuje najviac? (Všetky ich potrebujú najviac, len sa ich spýtajte.) Mnoho z vás je v mojej pozícii, sme finančne zabezpečení a cítime, že chceme pomôcť tým, čo nemali toľko šťastia. Moje riešenie sa nedá aplikovať rovnako na každého, ale je to riešenie a určite nenazývam sám seba filantropom.

Bol som schopný nájsť rodinu na Srí Lanke, ktorá potrebovala pomoc so zaistením vzdelania pre ich deti, čo by výrazným spôsobom ovplyvnilo ich životy. Adoptoval som si danú rodinu a stal som sa starším členom rodinného klanu o veľkosti 160 ľudí. Nikto z nich sa na mňa nedíval ako na rozprávkového krstného otca skrz ktorého prichádzajú dobré časy. Vnímali ma jednoducho ako člena rodiny, ktorý pomáha zabezpečiť ich deťom vzdelanie. Otec rodiny Kumara je vodičom tuk-tuku. Život je ťažký a peniaze nepostačia na to, aby mal dni voľna. A tak, ako každý priemerný vodič tuk-tuku pracuje 7 dní v týždni, 360 dní v roku. Týchto ľudí nebudete počuť sťažovať sa, pretože berú život taký, aký je. Avšak vy a ja sme v pozícii, kedy im aspoň trochu môžeme život uľahčiť.

Tony a jeho priateľ Kumara, ktorý je dnes majiteľom malej úspešnej spoločnosti organizujúcej výlety pre turistov na Srí Lanke.

Keď som sa pozeral okolo ich domu, ktorý je situovaný len päť metrov od železničných koľají na hlavnom ťahu medzi Colombom a Galle, všimol som si starý šijací stroj, ktorý očividne nebol funkčný. Spýtal som sa matky rodiny, či šije na stroji veci pre deti. Pretože stroj nefungoval, nebolo to možné. Na druhý deň som kúpil nový šijací stroj značky Singer za cenu večere pre dvoch v slušnej reštaurácii v Európe. Rozmýšľate, či to pre ich rodinu malo zmysel?

Šili na tomto stroji nielen oblečenie pre deti, ale naposledy dokonca aj svadobné šaty – za 15% ceny šiat z obchodu. Nielenže to bolo lacnejšie, ale navyše ich vyrábala ich teta, a tým upevňovala i rodinné vzťahy. Toto je len jedna z ukážok toho, čo všetko sa môže udiať, pokiaľ budeme vy i ja filantropickí. Vďaka mojej profesii bolo v mojich silách pomôcť otcovi rodiny rozbehnúť malé, ale rastúce podnikanie s tuk-tukom v turizme. Strávili sme spolu hodiny navrhovaním obľúbenej trasy pre turistov, ktorí si želajú vidieť skutočnú Srí Lanku. A kedže existuje viacero ľudí ochotných pomôcť ostatným, vysvetlil som Kumarovu situáciu môjmu webovému dizajnérovi. Navrhol webstránku, ktorá môže konkurovať mnohým iným a okrem toho zabezpečil, že Kumara stránku bude schopný používať, čo je skutočne ďalší prípad pravej filantropie. Ako sa svet vďaka internetu zmenšuje a my si užívame slobodu pohybu, všimneme si, že čím je krajina alebo komunita chudobnejšia, tým vyšší je stupeň štedrosti, starostlivosti a zdieľania. Je to časť kultúry týchto spoločností a myslím, že my sme sa pobrali opačným smerom. Už sú skoro preč tie časy, kedy každý v rodine, dokonca tety či strýkovia pomáhali nezištne novomanželom postaviť si dom bez nároku na peniaze či investovaný čas. V dnešnej dobe dávajú mladomanželia do zálohy ich duše a platia úroky. V dnešnom modernom svete sa hovorí, že je potrebná katastrofa, aby sa komunity spojili na pomoc, zatiaľ čo v málo rozvinutých krajinách stačí len vedieť, že pomoc je potrebná, aby sa komunita spojila a utužila.

Vyššie v článku som spomínal odmenu, ktorá mala za pomoc ľuďom prísť neskôr v živote. Prišla. Bol to pocit šťastia, ktorý som videl v očiach Nadeeshy, keď vyrábala svadobné šaty. Môžeme byť odmeňovaní každý deň, pokiaľ budeme súcitní s ľuďmi. Po prečítaní tohto článku budú niektorí z vás pokračovať naďalej vo svojom zabehanom živote a ja vám želám šťastie a úspech. Niektorí z vás si možno pomyslia, že predsa musí existovať niečo, čo by mohli urobiť pre tých v núdzi. Nie je zložité nájsť niekoho v núdzi. Prvým krokom je uvedomenie si, že ste to práve vy, kto vás presvedčí začať.

Akonáhle sa rozhodnete, zvyšok je vzrušujúci, srdce horúce a plné lásky. Cítim, že je potrebné premyslieť si veci skôr ako začneme, lepšie než jedna z najväčších mimovládnych organizácií v šesťdesiatych rokoch. Chceli pomôcť jednej z krajín na Indickom subkontinente, a tak darovali stovky ton ryže hladujúcim ľuďom. Ibaže tí si ju nemali ako uvariť, takže to bola filantropická katastrofa. Buďte ostražití a najprv premyslite svoje kroky. Vezmite do úvahy výsledok a zvážte, či existuje niečo, čo by mu zabránilo vo vývoji alebo naopak, pomohlo.

Jedno z Budhových učení hovorí, že štedrosť sa rodí v srdci. Dávať, aby ste zlepšili niekoho život, je ako zdieľať vodu zo studne medzi smädnými. Nikdy sa neminie.