Keď sa povie meno Václav Nižinskij, ľudia reagujú dvoma spôsobmi. Prvá skupina absolútne netuší, o kom je reč, a tá druhá úctivo skladá imaginárne klobúky z hláv. Vy asi patríte do tej prvej. A vôbec sa nie je za čo hanbiť, nemôže predsa každý všetko vedieť.

Text: Natalie Dongová
Foto: Peter Brenkus

Legenda. Génius. Šialenec. Aj to sú prívlastky, ktorými Nižinského nazývajú tí, ktorí sa skutočne vyznajú. Tak, ako na začiatku každého veľkého príbehu, i tu nájdeme korene inšpirácie už v jeho ranom detstve.

Václav vyrastal v umeleckej rodine. Jeho rodičia, poľskí tanečníci Tomasz Nižinskij a Eleonora Bereda, boli členmi Setov opera company – súboru, ktorý so svojím umením cestoval po celom svete. A malý Václav cestoval s nimi. Cestovanie po baletnom svete prinieslo svoje ovocie, keď ho ako deväťročného prijali ako výnimočný talent do poprednej baletnej školy Imperial Ballet School v St. Petersburgu (Vaganova Academy of Russian Ballet). Presne táto škola vychovala historicky najväčšie a najslávnejšie osobnosti baletného sveta. Stala sa „rodiskom“ legendárnych tanečníkov, slávnych choreografov a perfektných pedagógov.

Po absolvovaní školy vystrelila jeho kariéra závratným spôsobom do nepredstaviteľných výšin. Starší a skúsenejší kolegovia zostali v šoku, keď sa Václav hneď po prijatí stal corypheé (pozn. red. – vedúca osobnosť baletného zboru). Po nástupe bol okamžite obsadzovaný do hlavných postáv, čo jeho kolegom, ktorí strávili niekoľko rokov v snahe o zviditeľnenie sa príliš nevoňalo. To však bolo Václavovi jedno. Jeho geniálna vidina sveta bez vojen a ničenia zeme sa čoraz viac odrážala aj na expresivite jeho tanečného prejavu.

„Tancoval som desivé veci. Ľudia boli zo mňa zdesení a mysleli si, že ich chcem zabiť. Nechcel som však zabiť nikoho. Všetkých som miloval, ale nik nemiloval mňa, a preto som sa stal permanentne nervóznym…“ (Vaslav Nijinsky, The Diary of Vaslav Nijinsky)
A môže byť vlastne tanec desivý? Áno, môže, ale v rámci presného pochopenia Nižinského prejavu až taký desivý nie je. Jeho expresivita spočívala skôr v extrémnej túžbe dať do tanca všetko. A to vrátane snahy zmeniť svet.

 
Nižinskij sám seba rád oslovoval Bohom. Nie však pre nedostatok pokory. Jeho vzťah s Bohom spočíval skôr v zasnúbení sa so snahou zmeniť svet. Svet zmietaný vojnami a neustále zvyšujúcim sa ľudským konzumizmom.

Čo sa týka vzťahov, ani v tých nemal na ružiach ustlané. Vzťah s impresáriom a zakladateľom Ballets Russes, legendárnym Sergejom Ďagilevom, ho stál nielen pracovné miesto. Nižinskij bol Ďgilevovou múzou, inšpiráciou, dieťaťom i milencom zároveň. Keď si Václav našiel manželku, celá táto rozprávka sa rozplynula. Romola de Pulszky, mladá a vášnivá herečka, bola osobou, ktorá Nižinského navštevovala nielen ako veľká fanúšička. Po tom, čo sa vzali a u Václava prepukla schizofrénia, strávil v nápravných ústavoch niekoľko rokov. Pod váhou krutého osudu si nasledujúcich tridsať rokov už nikdy nezatancoval.

 
V rámci jednej z najúspešnejších inscenácií Baletu SND sa na jednom mieste stretli výrazné osobnosti umeleckého sveta, aby priblížili divákovi príbeh mimoriadneho talentu, obety a tanečnej revolúcie. Famózny americký skladateľ Carl Davis, brazílsky choreograf a režisér Daniel de Andrade a režisérka Patricia Doyle pre vás pripravili dielo, ktoré ponúka jedinečný pohľad na život výnimočnej osobnosti, ktorou Václav Nižinskij bol.

 
„To, čo ma naozaj dostalo v súvislosti s Nižinským, bolo zistenie, akú obrovskú silu môže mať umelec performer. V jeho šialenstve alebo tesne pred tým, ako ochorel, mal vízie o tom, kam sa rúti náš svet. Vnímal všetko to zlo a nespravodlivosť, krízy v ekonomike, ohrozené životné prostredie, svet, v ktorom mnohí hladujú a iní sú veľmi bohatí, šialenstvo politikov, vojny, nezmyselné zabíjanie,“ uviedol režisér a choreograf inscenácie Daniel de Andrade.