V dnešnej dobe, v spoločnosti, ktorá nám podsúva peniaze a postavenie ako základ štastia, často zabúdame na to, čo je v skutočnosti naším vnútorným poslaním. Každý človek sa narodí s istými charakteristickými črtami, ktoré sa prejavujú už od útleho detstva. Tieto črty sú však často priamo aj nepriamo potláčané – najskôr rodičmi, neskôr učiteľmi a spoločnosťou, až napokon jedincom samotným. Nejedná sa však o správanie zlé či nebezpečné voči spoločnosti, ako skôr o povahové črty, ktoré sú pre spoločnosť neželané, lebo takpovediac „vytŕčajú z davu“.

Každého v živote čaká vlastná cesta formovania samého seba, ktorá sa vyskytuje vo viacerých etapách života. Prvým krokom je však spoznanie samého seba na úrovni, ktorá sa neriadi nastaveným sociálnym štandardom. Ako sa však odosobniť od niečoho, čo je v nás tak pevne vryté?

Treba si klásť súbor úprimnych otázok a ešte úprimnejších odpovedí, ktoré nás často privedú, až do detstva, kde sme sa riadili ešte našimi primárnymi nastaveniami. Často to boli tie vlastnosti, ktoré sa nejaká vyššia autorita s dobrým úmyslom snažila odstrániť a naučili nás tieto vlastnosti vytesniť. Paradoxné je, že práve tieto vlastnosti sú často najcharakteristickejšími črtami našej osobnosti. V istej etape života však človek príde do bodu, kedy zrazu stratí svoju cestu. Práve vtedy si častokrát uvedomí, že to vlastne ani nebola cesta, ktorou sa skutočne túžil uberať, ale cesta, ktorú vyhodnotil ako vyhovujúcu, lebo takú schvaľovala aj spoločnosť, ktorá ho vychovala. Tento spoločenský tlak sa však deje podvedome. Je to len klasická spoločenská štandardizácia, ktorej súčasťou sa stáva väčšina bez toho, aby o tom vedela.

Retrospektívny pohľad na naše životné voľby a situácie v ktorých sme sa ocitli, nás môže priviesť práve ku koreňom samého seba. Vtedy si človek uvedomí, že nie len tie vedomé rozhodnutia, ale aj ľudia v jeho živote, životné situácie či vlastné šťastie sú iba produktom nastavenia jeho myslenia. Napokon, je zbytočné pracovať na svojom zjave či statuse. Pokiaľ sme si najprv nenastavili v hlave správny program, s ktorým by sme boli stotožnení, všetko úsilie výjde na zmar. Cesta k sebe je cesta ku šťastiu, a tá sa začína práve údržbou vnútorných nastavení nášho nášho myslenia.

Ja som sa na cestu k sebapoznaniu vydala vďaka koučingu. Na začiatku som si v rámci jedného cvičenia mala chronologicky napísať významné životné udalosti, ktoré ma pozitívne i negatívne ovplyvnili. Pri tom som zistila, že v mojom živote sa isté situácie akoby opakovali. Aj ľudia v mojom živote boli akosi podobní, respektíve mali na mňa rovnaký vplyv. Vtedy, keď som na tie fakty pozerala čierne na bielom, som si uvedomila, že je to zrejme práve nastavenie v mojej hlave, ktoré mi priťahuje do života tieto situácie a ľudí.

Prišlo mi to neuveriteľné zistenie, no vedela som, že len uvedomiť si to mi nepomôže, musela som na sebe začať pracovať. A tak som začala analyzovať životné situácie a voľby. Zamýšľala som sa odkiaľ vlastne prišli a prečo som ich spravila. Nakoniec odpoveďou na moje otázky boli väčšinou situácie z môjho detstva a dospievania. Napríklad od detstva som chcela všetko organizovať a bola som dosť asertívna, a svoj názor vždy dala najavo. No tieto vlastnosti sa vraj nepatria, a tak som ich postupne utlmila natoľko, až som sa stala niečím, čím som nebola. Všetko, čo sa okolo mňa vtedy dialo, ma ovplyvňovalo a formovalo. Naučila som sa hlavne nevytŕčať z radu, no to som netušila, že to bude ovplyvňovať celý môj život v záležitostiach zdanlivo nesúvisiach. Kľúčom teda bolo tieto nastavenia prestaviť.

Bola to dlhá cesta – vlastne aj stále je. Teraz sa snažím neustále nastavovať operatívne, a tak predísť ďalšiemu zacykleniu sa v nastaveniach, ktoré neslúžia mne, ale okoliu či spoločnosti.